Vyhýbaš sa cukru a preferuješ umelé sladidlá? Vedci zistili, aké následky to môže zanechať na tvojom tele
Umelé sladidlá ako sukralóza či stévia môžu podľa novej štúdie meniť črevnú mikrobiotu, aktivitu génov aj reguláciu glukózy. Výsledky z pokusov na myšiach naznačili aj možné medzigeneračné účinky.
Umelé sladidlá sú často voľbou pre tých, ktorí chcú obmedziť príjem kalórií. Dodajú sladkú chuť, ale bez energie. Ani pri umelých či náhradných sladidlách však nemusí platiť, že sú pre telo úplne neutrálne. Naznačuje to aj nový vedecký výskum, ktorý priniesol zaujímavé, no stále opatrne interpretovateľné výsledky. Na tému upozornil server scitechdaily.com.
Na prvý pohľad to vyzerá tak, že namiesto cukru siahneš po sladidle, napríklad po sukralóze alebo stévii, a ušetríš kalórie. Takéto látky dodajú sladkú chuť, no telu neprinesú energiu ako bežný cukor. Vyzerá to ako praktický trik, ako znížiť jeho príjem. Lenže čoraz viac vedcov upozorňuje, že „nulová kalória“ ešte nemusí znamenať aj biologickú neutralitu. Viaceré výskumy naznačujú, že tieto prísady môžu zasahovať do regulácie energie v tele, čo by časom mohlo súvisieť s metabolickými poruchami.
Najnovšia experimentálna štúdia na myšiach do tejto debaty pridáva ďalší dielik. Ukázala, že dlhodobé vystavenie sukralóze či stévii mení zloženie črevného prostredia aj aktivitu génov spojených s metabolizmom a zápalovými procesmi. Niektoré zmeny sa navyše objavili aj u potomkov, ktorí sami sladidlá nikdy neprijímali. Inými slovami, účinky stravy sa v určitých prípadoch nemusia skončiť len pri jednej generácii.
Diétne nemusí znamenať automaticky aj zdravé
„Zistili sme, že hoci spotreba týchto látok celosvetovo rastie, výskyt obezity a metabolických ochorení, ako je inzulínová rezistencia, neklesá,“ uviedla hlavná autorka štúdie doktorka Francisca Concha Celume z Universidad de Chile.„Neznamená to, že sladidlá sú priamou príčinou týchto problémov, no poukazuje to na potrebu lepšieho pochopenia ich účinkov na metabolizmus,“ dodala.
Vedci rozdelili 47 myší, samcov aj samíc, do troch skupín. Jedna pila čistú vodu, ďalšie dve dostávali vodu s prídavkom sukralózy alebo stévie v množstvách, ktoré zodpovedali bežnej ľudskej konzumácii. Po určitom čase zvieratá spárili a sledovanie zopakovali počas dvoch generácií, pričom potomkovia už pili iba obyčajnú vodu.
Následne každé zviera absolvovalo glukózový tolerančný test, ktorý pomáha odhaliť inzulínovú rezistenciu, teda stav, ktorý môže predchádzať cukrovke. Tím zároveň analyzoval vzorky stolice, aby zistil, ako sa mení zloženie črevnej mikroflóry a množstvo krátkoreťazcových mastných kyselín. Práve tie sú spájané s viacerými dôležitými metabolickými procesmi a môžu naznačovať zmeny, ktoré sa prenášajú aj medzi generáciami. Sladidlá ich totiž môžu ovplyvňovať tým, že narušia rovnováhu mikroorganizmov v črevách, a tým nepriamo zasiahnu aj do aktivity génov.
Neprehliadni
Okrem toho sledovali aj aktivitu piatich génov súvisiacich so zápalom, fungovaním črevnej bariéry a metabolizmom v pečeni aj črevách. Takto vedci získali presnejší obraz o tom, ako neenergetické sladidlá zasahujú do biologických dejov spojených s metabolickým zdravím.
Súvislosti tu sú, ale čo ďalej?
Výsledky ukázali, že jednotlivé sladidlá nepôsobili rovnako a ich účinky sa menili aj naprieč generáciami. Obe skupiny mali síce pestrejšiu črevnú mikrobiotu, no zároveň u nich kleslo množstvo krátkoreťazcových mastných kyselín, ktoré sa považujú za prospešné metabolity. Tento pokles sa objavil aj u potomkov.
Pri sukralóze sa zároveň výraznejšie zvýšila aktivita génov spojených so zápalovými reakciami, zatiaľ čo aktivita génov súvisiacich s metabolizmom klesla. Tieto zmeny pretrvávali až dve generácie. Stévia ovplyvňovala génovú expresiu miernejšie a kratšie.
Podľa vedcov ide o varovné biologické signály. Zvieratá síce nedostali cukrovku, no bolo u nich možné pozorovať jemné zmeny v regulácii glukózy aj v aktivite génov spojených so zápalom.
„Tieto úpravy môžu v určitých podmienkach, napríklad pri diéte s vysokým obsahom tukov, zvýšiť náchylnosť na metabolické poruchy,“ vysvetlila Concha.
Autori výskumu zároveň zdôrazňujú, že ich dáta ukazujú len súvislosti, nie priamu príčinu, a výsledky z pokusov na myšiach nemožno automaticky preniesť na ľudí. Vedci dodávajú, že ich cieľom nie je vyvolávať paniku, ale otvoriť širšiu diskusiu o tom, čo tieto sladidlá môžu pri dlhodobom príjme robiť s telom.
