Pred 100-tisíc rokmi niekto zasiahol raného Homo sapiens ostrým predmetom do tváre. Jeho čeľusť teraz odhalila temný príbeh
Vedci preskúmali pozostatky Qafzeh 25 z Izraela. Na čeľusti našli stopu po ostrom predmete, známky hojenia aj dôkaz zámerného pohrebu.
Prípad muža z jaskyne Qafzeh v dnešnom Izraeli je iný. Na čeľusti má stopu, ktorá zodpovedá poraneniu ostrým predmetom, a kosť okolo nej sa stihla začať hojiť. Bol teda zranený, no nezomrel hneď. A keď napokon zomrel, niekto ho podľa vedcov zámerne pochoval.
Výskumníci z Centro Nacional de Investigación sobre la Evolución Humana (CENIEH) v spolupráci s kolegami z Telavivskej univerzity znovu preskúmali kostru označenú ako Qafzeh 25. Použili makroskopickú a mikroskopickú analýzu aj vysokorozlišovacie mikro-CT skenovanie. Ide o veľmi detailné 3D zobrazenie kosti a zubov, ktoré dokáže odhaliť aj zmeny neviditeľné voľným okom. Výsledky vyšli v časopise Scientific Reports.
Stopa po ostrom predmete stará približne stotisíc rokov
Qafzeh 25 bol dospelý muž, raný Homo sapiens z obdobia stredného paleolitu. Na ľavej strane dolnej čeľuste mal lineárnu léziu, ktorá zasiahla aj jeden z dolných črenových zubov. Tvar zranenia podľa autorov naznačuje zásah ostrým predmetom. Nejde o obyčajnú prasklinu po smrti ani o poškodenie, ktoré by vzniklo až pri vykopávkach.
Nástroj sa už identifikovať nedá. V jaskyni Qafzeh sa však našli pazúrikové škrabadlá aj ostré hroty, ktoré ukazujú, že miestni ľudia mali k dispozícii predmety schopné zanechať podobnú stopu. Vedci sú napriek tomu opatrní. Presnú príčinu zranenia nemožno po takom čase dokázať.
Nehoda sa úplne vylúčiť nedá, napríklad pri práci s nástrojom alebo pri love. Za pravdepodobnejšie vysvetlenie však autori považujú medziľudské násilie, teda situáciu, pri ktorej človek zranil človeka. Dôležitá je aj poloha poranenia. Forenzné štúdie moderných populácií ukazujú, že údery a zásahy do tváre sa pri konfrontácii tvárou v tvár často objavujú na ľavej strane lebky, čo sa vysvetľuje prevahou pravákov medzi útočníkmi.
Neprehliadni
Ak je táto interpretácia správna, Qafzeh 25 môže patriť medzi najstaršie známe prípady poranenia ostrým predmetom v archeologickom zázname. Zo stredného paleolitu poznáme podobných prípadov len veľmi málo. To neznamená, že dovtedy násilie neexistovalo. Znamená to skôr, že takýto dôkaz sa v kostiach zachová len výnimočne.
Prežil, no otázka starostlivosti zostáva otvorená
Okolo poranenia vedci našli lokálnu pórovitosť kosti a zhrubnutie okrajov. To sú znaky remodelingu, teda prestavby kostného tkaniva po úraze. Telo sa teda začalo po zásahu hojiť. Muž po zranení ešte nejaký čas žil, hoci presné trvanie sa z kostí vyčítať nedá.
Rana na tvári nemusela byť automaticky smrteľná, no v prostredí stredného paleolitu predstavovalo aj takéto zranenie vážne riziko. Infekcia, bolesť, horšie prijímanie potravy alebo oslabenie pri pohybe v teréne mohli rýchlo rozhodnúť o prežití.
Nález preto otvára otázku, či zranený muž fungoval ďalej sám, alebo mu pomáhali ostatní členovia skupiny. Štúdia netvrdí, že máme pred sebou jasný dôkaz pravekej zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu Qafzeh 25 po úraze nezmizol okamžite z fosílneho záznamu. Ranu prežil dosť dlho na to, aby sa jeho kosť začala opravovať.
V čeľusti sa neskrývala len stopa po útoku
Mikro-CT okrem traumy odhalilo aj ďalšie, predtým nezaznamenané zubné problémy. V jednom dolnom črenovom zube vedci našli skrytý kaz, ktorý bez skenovania nebolo vidieť. Na sklovine sa objavili aj defekty. Tieto nálezy rozširujú už existujúci zoznam kazov a zubných anomálií u ľudí z Qafzehu.
Zuby sú pri fosíliách často najlepším archívom života. Dokážu zachytiť vývojové poruchy, výživu, choroby aj opotrebovanie. Výskumníci naznačujú, že v prípade Qafzehu mohlo ísť o kombináciu biologickej zraniteľnosti a dedičných alebo environmentálnych faktorov. Niektoré problémy teda nemuseli trápiť iba jedného človeka, ale mohli sa týkať širšej skupiny.
Qafzeh nebola obyčajná jaskyňa. Bola miestom pohrebov
Jaskyňa Qafzeh patrí medzi najdôležitejšie lokality pre výskum raných Homo sapiens mimo Afriky. Ľudské pozostatky z tejto lokality sa datujú približne do obdobia pred 92 000 až 145 000 rokmi. Nejde teda o neskorých ľudí s jasne rozvinutými pohrebnými tradíciami, ale o veľmi starú populáciu nášho druhu v Levante.
Nová štúdia zahrnula aj tafonomickú analýzu skeletu Qafzeh 25. Tafonómia skúma, čo sa s telom a kosťami dialo po smrti. Či ich poškodili zvieratá, či telo dlho ležalo na povrchu, alebo či sa pozostatky zachovali spôsobom, ktorý zodpovedá pochovaniu. Výsledky vylúčili poškodenie šelmami aj dlhodobé vystavenie tela na povrchu. Zachovanie kostry je podľa autorov konzistentné so zámerným pohrebom.
Qafzeh tým zostáva jednou z kľúčových lokalít pre výskum najstarších pohrebných praktík Homo sapiens. A prípad Qafzeh 25 k tomu pridáva ďalší rozmer. Máme tu človeka, ktorý utrpel poranenie tváre ostrým predmetom, prežil ho, niesol známky zubných problémov a po smrti sa jeho telo nestratilo len tak v krajine.
Prípad Qafzeh 25 odhaľuje zvláštny paradox stredného paleolitu. Na jednej strane prináša jeden z najstarších možných dôkazov násilia ostrým predmetom medzi ľuďmi. Na druhej strane stojí v pohrebnom kontexte, ktorý naznačuje, že tí istí ľudia už vedeli s mŕtvymi zaobchádzať spôsobom, ktorý nebol náhodný. V jednej čeľusti sa tak stretáva konflikt, prežitie aj prvé náznaky kultúry smrti.
