Neandertálec si pred 60 tisíc rokmi nechal vŕtať boľavý zub kamenným nástrojom. Vedci hovoria o najstaršom dôkaze ošetrenia kazu
Neandertálsky zub z jaskyne Čagyrskaja naznačuje, že naši dávni príbuzní sa pred 60 tisíc rokmi pokúsili zmierniť bolesť kazu kamenným nástrojom.
Bolesť zuba vie človeka zlomiť aj dnes. A to máme zubárov, anestéziu, antibiotiká aj presné nástroje, ktoré dokážu odstrániť kaz bez toho, aby sa z návštevy ambulancie stalo utrpenie na celý deň. Lenže predstav si rovnaký problém pred 60-tisíc rokmi. Žiadna injekcia, žiadna vŕtačka, žiadne lieky proti zápalu. Ak ťa bolel zub natoľko, že si nedokázal poriadne jesť, nešlo teda len o nepríjemnosť. V drsnom svete neandertálcov to mohol byť kľudne problém, ktorý rozhodoval o prežití.
Práve preto je nález z jaskyne Čagyrskaja v Altajskom kraji v dnešnom Rusku taký pozoruhodný. Vedci tam skúmali stoličku neandertálca, ktorý žil približne pred 59-tisíc rokmi. Na prvý pohľad išlo o poškodený zub. Detailná analýza však ukázala niečo oveľa zaujímavejšie a to, že v zube bola dutina, ktorá podľa autorov štúdie nevznikla iba kazom, zlomením ani náhodným poškodením. Niekto do nej pravdepodobne zámerne zasiahol kamenným nástrojom.
Dutina v zube nevyzerala ako obyčajný kaz. Vedcov zarazili stopy po rotačnom pohybe
Keď sa vedci na zub pozreli prvýkrát, nemuselo ísť na pohľad o nič výnimočné. Dolná ľavá stolička pôsobila ako silno poškodený zub, pri ktorom sa dalo uvažovať aj o tom, že sa jeho korunka jednoducho prirodzene odlomila. Lenže pri detailnejšom skúmaní začalo toto vysvetlenie narážať na problém.
Pod mikroskopom sa totiž na povrchu zuba ukázali jemné lineárne stopy, ktoré zodpovedali rotačnému pohybu nástroja. Dutina navyše nebola jednoduchá a nepravidelná, ako by sa dalo čakať pri bežnom poškodení. Skladala sa z troch čiastočne prekrývajúcich sa prehĺbenín, čo podľa autorov štúdie naznačuje, že vznikala postupne.
„Toto už nevyzeralo ako následok choroby alebo náhodného poškodenia. Stopy naznačovali zámerný zásah do zuba,“ vysvetľuje archeologička Ksenija Kolobova z Ruskej akadémie vied.
Tím si následne overoval, či sa podobná dutina dá vytvoriť aj ručne. Experimenty ukázali, že áno. Stačil na to malý kamenný nástroj s úzkou špičkou a opatrný rotačný pohyb. Podľa vedcov mohol byť takýmto nástrojom hrot z jasperoidu, teda materiálu, ktorý mali neandertálci v tejto oblasti k dispozícii a z ktorého vyrábali aj iné kamenné nástroje.
Neprehliadni
Boľavý zub nebol v praveku drobnosť. Ak neandertálec nemohol jesť, išlo o vážny problém
V čase, keď bolo ťažké zohnať potravu a proti bolesti neexistovali takmer žiadne prostriedky, mohla zubná bolesť rozhodnúť o prežití. Infikovaný zub, ktorý znemožňoval jedenie, predstavoval vážne ohrozenie života.
Pre daného neandertálca sa problém stal natoľko kritický, že sa rozhodol pre extrémne opatrenie. Podobne ako pri modernej liečbe koreňových kanálikov sa pokúsil odstrániť poškodenú dreň zubu a zachrániť zvyšok.
Archeológovia našli v tej istej lokalite aj nástroje z jasperoidných materiálov. Neandertálci z tejto oblasti už vtedy dokázali vyrábať zložité asymetrické dvojstranne opracované nože, škrabadlá a malé retušované hroty.
Vedci si praveké vŕtanie overili v experimente. Kamenný hrot dokázal zub poškodiť podobným spôsobom
Aby tím zistil, či takáto stopa mohla naozaj vzniknúť ručným zásahom, nepomohol si len počítačovou analýzou. Vedci skúšali podobný postup aj experimentálne, na ľudských zuboch a s replikami kamenných nástrojov. Práve tak si overovali, či jemný hrot z jasperoidu dokáže pri opatrnom rotačnom pohybe vytvoriť dutinu podobnú tej, ktorú videli na neandertálskej stoličke.
„Lydiin zub bol najbližšie tomu, čo sme mohli porovnať s čerstvým zubom neandertálca v čeľusti. Sama doň skúšala vŕtať replikou kamenného nástroja,“ priblížila Kolobova.
Nie všetko však fungovalo na prvý pokus. Tvrdé jasperoidné hroty niektoré zuby poškodili alebo rozpraskli. Keď však výskumníci použili jemnejší tlak a kontrolovaný rotačný pohyb, dokázali vytvoriť stopy, ktoré sa tvarom aj orientáciou podobali tým na zube Chagyrskaya 64.
Kamenný hrot sa v zube neandertálca nepohyboval náhodne. Vedci hovoria o cielenej technike
Najzaujímavejšie na tomto náleze nie je len samotná dutina, ale spôsob, akým podľa vedcov vznikla. Nešlo o jednoduché škrabanie povrchu zuba. Stopy na Chagyrskaya 64 naznačujú rotačný pohyb kamenného hrotu, teda techniku, ktorá si vyžadovala oveľa presnejšiu prácu prstov a ruky. Dutina navyše nebola vytvorená jedným náhodným zásahom. Skladala sa z troch čiastočne prekrývajúcich sa prehĺbenín, čo naznačuje, že vznikala postupne.
Práve tým sa tento nález líši od doteraz najstaršieho známeho prípadu podobného zásahu u Homo sapiens. Ten pochádza z lokality Ripari Villabruna v Taliansku a je starý približne 14-tisíc rokov. Vtedy išlo najmä o škrabanie kazom poškodenej časti zuba. Pri neandertálskom zube však autori štúdie hovoria o hlbšom a technicky náročnejšom zásahu, ktorý smeroval až k zubnej dreni.
Mikrotomografické snímky, tvar dutiny aj mikroskopické stopy preto podľa výskumníkov podporujú vysvetlenie, že nešlo o náhodné poškodenie, ale o zámerný invazívny zásah do zuba napadnutého kazom. Túto interpretáciu posilňuje aj ďalší nález z tej istej lokality. Na inom zube z Čagyrskaje vedci našli kazivé lézie, čo naznačuje, že zubný kaz sa v tejto malej neandertálskej populácii naozaj vyskytoval.
Objav tak zapadá do širšieho obrazu neandertálcov, ktorí už dávno nevyzerajú ako primitívni jaskynní ľudia zo starých predstáv. Archeologické nálezy ukazujú, že vyrábali zložité nástroje, starali sa o členov svojej skupiny, používali symbolické správanie a dokázali riešiť problémy spôsobom, ktorý si vyžadoval plánovanie. Tento zub k tomu pridáva ďalšiu vrstvu. Naznačuje, že keď ich trápila silná bolesť, nemuseli ju len pasívne znášať.
Ak autori štúdie interpretujú nález správne, neandertálec alebo niekto z jeho skupiny pochopil, odkiaľ bolesť prichádza, zvolil dostupný nástroj a pokúsil sa zasiahnuť priamo do poškodenej časti zuba. Muselo to byť nepríjemné a pravdepodobne aj bolestivé. No v prostredí, kde boľavý zub mohol znamenať problém s jedením, dával aj takýto riskantný zásah zmysel.
