Prečo sme ešte nezachytili žiadny mimozemský signál? SETI upozorňuje na chybu, kvôli ktorej ich môžeme prehliadať
Mimozemské rádiové signály môžu hviezdne vetry a plazma rozmazať ešte predtým, než dorazia k Zemi. SETI preto možno musí zmeniť spôsob pátrania.
Astronómovia hľadajú mimozemské signály už desaťročia. Zatiaľ bez potvrdeného úspechu. Nezachytili nič, čo by sme vedeli presvedčivo označiť za správu od inej technologickej civilizácie. Lenže čo ak problém nie je len v tom, že vo vesmíre nikto nevysiela? Čo ak časť signálov môže vyzerať inak, než ich naše systémy očakávajú? Presne túto možnosť naznačuje nový výskum inštitútu SETI, ktorý sa zaoberá pátraním po inteligentnom živote mimo Zeme.
V čom je teda problém? Doterajšie postupy pátrania po mimozemských technosignatúrach stoja na pomerne logickom predpoklade. Ak by vzdialená civilizácia vysielala rádiový signál, vedci očakávajú, že by mohol mať veľmi úzku a presnú frekvenciu. Takýto signál by vyzeral ako ostrá čiara v dátach, teda niečo, čo sa v prirodzenom kozmickom šume objavuje len veľmi ťažko. Práve preto po ňom SETI projekty roky pátrajú. Lenže nová štúdia upozorňuje, že ani dokonale úzky signál nemusí zostať úzky až do chvíle, keď dorazí k Zemi.
Podľa vedcov môže zohrávať veľkú úlohu prostredie v okolí samotnej hviezdy. Hviezdy totiž nie sú pokojné žiarivé gule niekde v diaľke. Sú to dynamické objekty, z ktorých neustále prúdi nabitý materiál, vznikajú pri nich magnetické poruchy a občas aj prudké erupcie. V ich okolí sa nachádza plazma, teda ionizovaný plyn plný elektricky nabitých častíc. A práve takéto prostredie môže rádiový signál zdeformovať ešte predtým, než vôbec opustí svoju domovskú sústavu.
Hľadajú vedci mimozemské signály príliš úzko?
Ak signál prechádza turbulentnou plazmou, jeho pôvodne ostrá frekvencia sa môže rozšíriť. Inak povedané, energia sa rozleje do širšieho pásma a signál stratí časť svojej výraznosti. Predstav si to ako ostrý tón, ktorý zaznie v tichej miestnosti. Ak ho však pustíš do hlučného priestoru plného ozvien, stále tam môže byť, no jeho jasný tvar sa rozpadne. Pre pozorovacie systémy na Zemi je to zásadný problém. Sú totiž nastavené najmä na hľadanie jasných, úzkych a dobre ohraničených frekvenčných špičiek.
Vedci upozorňujú, že doterajšie analýzy sa často sústreďovali hlavne na to, čo sa so signálom deje počas jeho dlhej cesty medzihviezdnym priestorom. Nový výskum však obracia pozornosť na úplný začiatok tejto cesty. Ukazuje sa, že deformácia môže vzniknúť už pri hviezde, okolo ktorej obieha planéta vysielajúca signál. Príčinou môžu byť výkyvy hustoty v hviezdnom vetre, magnetické poruchy alebo erupcie podobné tým, ktoré poznáme zo Slnka. Takéto javy menia vlastnosti prostredia tak rýchlo, že rádiové vlny sa v ňom môžu doslova rozmazať.
Neprehliadni
Tím pritom nevychádzal len z teoretických úvah. Výskumníci použili merania rádiových prenosov zo sond v našej vlastnej slnečnej sústave a na ich základe odhadovali, ako by sa podobný efekt mohol prejaviť pri iných hviezdach. Výsledkom je praktický model, ktorý ukazuje, pri akých typoch hviezd a frekvencií môže byť rozšírenie signálu najvýraznejšie.
Astronóm Vishal Gajjar zo SETI Institute upozorňuje, že práve toto môže byť jeden z faktorov, prečo zatiaľ nemáme presvedčivý dôkaz o mimozemských technológiách. Neznamená to, že signály určite existujú a my ich len prehliadame. Znamená to však, že súčasné vyhľadávacie systémy môžu byť nastavené príliš úzko. Ak sa signál čo i len mierne odchýli od očakávanej podoby, môže skončiť pod detekčným prahom.
Najväčší problém môžu predstavovať malé červené hviezdy
Zaujímavé je, že najväčší význam môže mať tento efekt pri takzvaných M trpaslíkoch. Ide o malé, chladnejšie červené hviezdy, ktoré tvoria približne tri štvrtiny hviezd v Mliečnej ceste. Práve okolo nich vedci často hľadajú planéty, ktoré by mohli mať vhodné podmienky pre život. Lenže tieto hviezdy bývajú aktívne a ich vesmírne počasie môže byť pre rádiové signály výrazne rušivejšie, než sa doteraz bralo do úvahy.
Výskum preto naznačuje, že astronómovia budú musieť upraviť aj samotné stratégie pozorovania. Namiesto toho, aby sa zameriavali len na ideálne čisté a úzke signály, mali by systémy zostať citlivé aj na mierne širšie frekvenčné stopy. Štúdia zároveň naznačuje, že vyššie rádiové frekvencie môžu byť týmto rozmazávaním ovplyvnené menej, a preto môžu byť vhodnejšie pre budúce prieskumy.
To celé neznamená, že sme práve našli vysvetlenie veľkého kozmického ticha. Je to skôr pripomienka, že vesmír môže byť komplikovanejší, než naše filtre v dátach. Ak niekde vzdialená civilizácia skutočne vysiela, jej signál k nám nemusí doraziť ako dokonalá ostrá čiara. Možno príde ako slabšia a širšia stopa, ktorú sme si doteraz nevšímali dostatočne pozorne. A práve v tom je na celej veci najväčší paradox. Možno nehľadáme len odpoveď na otázku, či sme vo vesmíre sami, ale aj správny tvar signálu, ktorý by nám túto odpoveď mohol priniesť.
