Nie sú šialení ani paranoidní. Nová štúdia ukázala, prečo konšpirátori vidia tajné plány všade okolo seba
Výskumníci sa v rámci novej štúdie pozreli lepšie na to, čo naozaj robí ľudí náchylnými na konšpiračné teórie.
Ľudia odjakživa hľadajú vysvetlenia pre veci, ktoré sa im zdajú podozrivé. A niekedy majú pravdu, napríklad pri afére Watergate v 70. rokoch, ktorá zložila z funkcie amerického prezidenta Nixona, bola reálnou konšpiráciou. Pochybnosť a otázky sú zdravé.
Problém nastáva, keď sa z pochybnosti stane slepá viera. Napríklad predstava, že vlády pridávajú do pitnej vody fluorid, aby ľudí „otupili“ a udržali poslušných. Znie to absurdne, no podľa výskumu tomu verí takmer desatina Austrálčanov aj Novozélanďanov. Čo teda spôsobuje, že niektorí ľudia vidia za každým rohom temné sily, zatiaľ čo iní nie? Na tento problém sa pozerá portál The Conversation.
Stres nie je vinník
Dlho sa hovorilo, že za vieru v konšpirácie môže psychická nepohoda, ako napríklad úzkosť, stres či depresia. Logika bola jednoduchá, človek, ktorý sa cíti ohrozený, hľadá vysvetlenie svojho nepokoja. Konšpiračné teórie mu ho dajú.
Tento prístup sa volá „model existenčnej hrozby“. Tvrdí, že keď niekto prežíva stres, začne hľadať vzorce v chaose a vytvorí si obraz skrytého nepriateľa, napríklad vlády, elít či jednoducho „tých tam hore“. To má vraj viesť do bludného kruhu, kde stres živí vieru v konšpirácie a tá späť zvyšuje stres. Znie to rozumne, lenže nový výskum z Nového Zélandu, Austrálie a Británie ukázal niečo iné. Tím psychológov sledoval takmer tisícku ľudí počas šiestich mesiacov a porovnával ich úroveň stresu, úzkosti a depresie s tým, ako silno veria rôznym konšpiračným tvrdeniam.
Výsledok hovorí, že neexistuje žiadny dôkaz o „špirále šialenstva“, ktorej majú konšpirátori podľahnúť. Zvýšený stres neviedol k viere v konšpirácie a viera v konšpirácie nezvyšovala stres. Znamená to, že príčina je inde.
Neprehliadni
Konšpirátori vidia vzorce tam, kde nie sú
Nové poznatky ukazujú, že viera v konšpirácie sa viac spája s tým, ako človek myslí, než s tým, ako sa cíti.
Ľudia, ktorí majú sklon veriť konšpiráciám, často vidia vzorce aj v náhodných udalostiach. Každý incident im pripadá ako súčasť tajného plánu. Náhody pre nich neexistujú. Tento jav sa volá prehnané videnie vzorov a je jedným z hlavných kognitívnych motorov konšpiračného myslenia.
Ďalším faktorom je typ myslenia. Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí používajú viac kritické myslenie, sú voči konšpiráciám odolnejší. Naopak, tí, ktorí sa spoliehajú na rýchlu intuíciu, majú väčšiu tendenciu uveriť jednoduchým, ale falošným vysvetleniam sveta. Konšpiračné teórie totiž uspokojujú tzv. epistemické motívy, potrebu porozumenia a istoty. Sú ako instantné riešenie, teda vysvetlia všetko, aj bez dôkazov.
Dobrá správa je, že sa s tým dá niečo robiť. Experimenty ukazujú, že tréning kritického myslenia, napríklad učenie sa rozpoznávať logické chyby či manipuláciu s dôkazmi, dokáže znížiť vieru v nepravdepodobné konšpiračné teórie.
Aj keď nová štúdia spochybnila stres ako priamu príčinu, pocit straty kontroly zostáva silným spúšťačom. Keď človek nevie, čo sa deje, a svet sa mu zdá chaotický, konšpirácia mu ponúkne náhradu. Pocit, že aspoň pozná skrytú príčinu problému. Je to ilúzia, ale funguje práve preto, lebo dáva človeku späť kontrolu.
Svoje miesto tu majú aj sociálne motívy. Mnohí konšpirátori sa cítia ako „tí, čo nahliadli za oponu“. Viera v „zakázané poznanie“ im prináša pocit výnimočnosti a intelektuálnej nadradenosti. Tento postoj býva spojený s egocentrizmom a narcistickými črtami.
Nedôvera ako spoločný menovateľ
Jadrom väčšiny konšpiračných presvedčení je nedôvera. Nie však voči konkrétnym ľuďom, ale voči inštitúciám, teda vládam, médiám či vede. Paranoidné myslenie, ktoré sa zameriava skôr na jednotlivcov je príbuzné, no nie totožné. Niektoré výskumy ukazujú, že viera v konšpirácie často koreluje s osobnostnými črtami ako schizotypia, paranoidné sklony či machiavellizmus, cynický, manipulatívny spôsob uvažovania, ktorý vidí svet ako boj o moc a klamstvá ako bežný nástroj prežitia.
Ak teda konšpirácie neživia úzkosť, ale skôr chybný spôsob uvažovania, riešením nie je upokojovanie, ale vzdelávanie. Tréning kritického myslenia, rozpoznávanie manipulácií a overovanie zdrojov fungujú lepšie než snaha „presvedčiť“ niekoho, že sa mýli.
Nový výskum tak búra predstavu, že konšpirátor je len vystresovaný človek, ktorý potrebuje psychológa. V skutočnosti ide o stabilný svetonázor a ten sa dá meniť len vtedy, ak sa človek naučí myslieť, nie slepo veriť.
