Zo sovietskej ponorky K-278 Komsomolets už 30 rokov uniká rádioaktivita. Takto ovplyvňuje život v oceáne
Ponorka Komsomolets sa potopila v roku 1989 a niesla na palube nielen nukleárny reaktor, ale aj dve jadrové torpéda.
Na dne Nórskeho mora stále leží vrak sovietskej ponorky K-278 Komsomolets, ktorý po viac než 30 rokoch uvoľňuje rádioaktívny materiál. Nové zistenia ukazujú, že úniky nie sú konštantné, ale „nárazové“, a za tým stojí kombinácia fyziky kovov, hlbokomorského prostredia a korózie.
Ponorka mala unikátny dvojitý trup, vonkajší oceľový a vnútorný titánový, plus hliníkové a medené komponenty, informuje Science Alert. V slanej vode tieto kovy fungujú ako obrovská batéria, čo vedie k javu, ktorý poznáme pod názvom galvanická korózia. Spoje, zvary a miesta, kde sa stretávajú rôzne kovy, sa korodujú rýchlejšie a práve odtiaľ sa uvoľňuje nahromadený rádioaktívny materiál. To vysvetľuje, prečo diaľkovo ovládaný prieskumný dron ROV Ægir 6000 zaznamenal úniky iba z niekoľkých miest na trupe, napríklad okolo reaktora či ventilačných potrubí.
„Úniky z reaktora prebiehajú viac ako 30 rokov, no uvoľnené látky sa rýchlo riedia v okolitej morskej vode,“ uvádzajú vedci.
A Norwegian robot submersible explored the K-278 Komsomolets, a Soviet nuclear submarine that sank 30 years ago in the Arctic with two nuclear-armed torpedoes aboard, and now lies more than a mile and a half below the surface. https://t.co/4H1JKleCbj pic.twitter.com/4A5uoWW7k8
— ABC News (@ABC) July 12, 2019
Zároveň ale namerali pri vraku extrémne hodnoty izotopov stroncia a cézia, až státisíce krát vyššie než bežné hladiny v Nórskom mori. Hlbšie do okolia sa však koncentrácie prudko znižujú.
Na vraku žije aj množstvo organizmov, no zdá sa, že im rádioaktivita nevadí
Morské organizmy, ktoré sa usadili priamo na vraku, ako huby, koraly a sasanky, vykazovali len mierne zvýšené hodnoty cézia a žiadne deformácie. Sediment okolo vraku tiež nepreukázal výraznú kontamináciu. To naznačuje, že oceán časť problému „absorboval“, hoci prostredie hlbokého mora je stále veľmi málo preskúmané.
Neprehliadni
Geopolitický význam vraku je však rovnako dôležitý ako environmentálny. Nórske more je vstupnou bránou do Arktídy. Kontrola a monitoring ponorky Komsomolets umožňujú sledovať aj podhladinovú aktivitu v regióne, čo v roku 2026 nadobúda strategický význam, pretože arktické trasy sa kvôli topeniu ľadu stále viac otvárajú. Vedci a vojenskí analytici tu vidia nielen environmentálnu, ale aj bezpečnostnú otázku.
Zmeny prichádzajú aj v spôsobe sledovania vrakov. Namiesto drahých expedícií sa testujú autonómne podhladinové drony (AUV). Tieto zariadenia môžu pri vraku „zakotviť“ na mesiace, napájať sa z rozdielov teploty vody a posielať dáta o rádioaktivite cez akustické modemy na hladinové bóje. Takto sa zachytia aj sporadické úniky kontaminácie, ktoré doteraz vedci videli len náhodou.
„Ponorka predstavuje jedinečnú príležitosť pochopiť riziká spojené s inými potopenými reaktormi v Arktíde,“ píšu autori štúdie: „Monitorovanie je preto kľúčové, nielen pre vedu, ale aj pre bezpečnosť v regióne.“
Komsomolets nám ukazuje, že vrak v hlbinách nie je len kus železa, je to zložitý systém kovov, rádioaktívnych materiálov a biologických interakcií s okolitým prostredím. Súčasné technológie, ako diaľkovo ovládané vozidlá a autonómne drony, umožňujú sledovať túto situáciu presnejšie než kedykoľvek predtým.
Riziko ponorky Komsomolets ostáva zatiaľ pre ekosystém malé
Vrak Komsomolets spadol do hĺbky 1 680 metrov pod hladinu Nórskeho mora po požiari, ktorý vypukol na palube v apríli 1989, a väčšina posádky pri katastrofe prišla o život. Ponorka od tej doby zostáva rádioaktívnou hrozbou v hlbinách oceánu.
K-278 Komsomolets was the sole boat built in the Project-685 Plavnik (“fin”) class, NATO reporting “Mike”-class. This large SSN of the #SovietNavy, unique for her record depth rating. https://t.co/2UqlBY2wa0 #submarine #sovietskyflot #coldwar #sovietsubmarine pic.twitter.com/1Ax4iM7bTo
— Naval Encyclopedia (@NavalEncyclope1) October 7, 2025
Od začiatku 90. rokov vedci vrak pravidelne monitorujú. Skoršie prehliadky ukázali vážne poškodenie trupu. Oceľový obal bol prasknutý a morská voda sa dostala ku krytému jadrovému palivu a torpédam.
V roku 1994 sa podarilo poškodený priestor s torpédami utesniť a od tej doby vedci nezaznamenali únik zbraňového plutónia do okolia. Tento zásah spolu s priebežným dohľadom pomáha minimalizovať riziko pre morský ekosystém, hoci vrak zostáva potenciálne nebezpečný.
Zatiaľ sa ukazuje, že dopad na ekosystém zostáva obmedzený. Korózia však postupuje a budúcnosť vraku zostáva neistá. To, čo dnes vidíme, je útržok z procesu, ktorý bude pokračovať desaťročia a každý rok prináša nové otázky o bezpečnosti, environmentálnych dopadoch a strategickom význame ponorky.
