Rusko tvrdí, že jeho podmorská zbraň Poseidon dokáže zamoriť pobrežie takmer kdekoľvek na planéte
Západní analytici ostali v pozore po vyjadrení ruského prezidenta Vladimira Putina o autonómnom jadrovom torpéde Poseidon.
Rusko opäť pritvrdilo v jadrovej rétorike aj technológiách. Prezident Vladimir Putin ešte koncom minulého roka oznámil úspešný test bezposádkového podmorského vozidla Poseidon, jadrom poháňaného torpéda, ktoré má podľa Moskvy schopnosť zničiť pobrežné mestá a zamoriť ich rádioaktivitou. Nejde len o silu výbuchu, v prípade Poseidonu má význam aj dlhodobý účinok na územie a psychologický tlak.
Plány na Poseidon unikli už v roku 2015 počas ruského televízneho vysielania, oficiálne testy odštartovali v roku 2018. Analytici odhadli dĺžku stroja na približne 20 metrov. Dosah má podľa dostupných informácií až 9 977 kilometrov, čo ho radí medzi medzikontinentálne zbrane.
Pre lepšiu predstavu, vzdialenosť medzi ruským mestom Petropavlovsk-Kamčatskij a San Franciscom meria odhadom okolo 6 000 kilometrov. Poseidon by takú trasu zvládol bez problémov, píše Popular Mechanics.
Rýchlosť torpéda má dosiahnuť približne 185 kilometrov za hodinu. Vladimir Putin vyhlásil, že ide o systém „mnohonásobne rýchlejší než všetky moderné hladinové lode“ a zároveň tvrdil, že „neexistuje spôsob, ako Poseidon zachytiť“. Západní analytici tieto slová berú s rezervou, no technologickú výzvu priznávajú.
Nedávny test prebehol prvýkrát s využitím štartovacieho motora nosnej ponorky. Moskva nespresnila, ktorá ponorka torpédo vypustila. V minulosti však použila diesel-elektrickú ponorku B-90 Sarov s doplnkovým jadrovým generátorom.
Neprehliadni
Fyzika „kobaltovej bomby“ a špinavý efekt
Diskusia okolo Poseidonu sa netočí len okolo výbuchu, ale aj okolo typu hlavice. Bežné jadrové zbrane maximalizujú tlakovú vlnu a tepelné žiarenie. Cieľom býva okamžité zničenie cieľov.
Pri koncepte tzv. „kobaltovej bomby“ by konštruktéri nastavili parametre inak, dôraz by padol na čo najväčší rádioaktívny spád. Teória počíta s tým, že plášť hlavice obsahuje kobalt-59. Po výbuchu by sa premenil na izotop kobalt-60 s dlhším polčasom rozpadu.
Vo výsledku by teda nešlo len o explóziu, ale aj dlhodobú kontamináciu rozsiahleho územia. Rádioaktívne častice by sa šírili vodou aj vzduchom a pobrežné oblasti by mohli ostať neobývateľné celé desaťročia.
Zatiaľ však neexistuje konkrétny dôkaz, že Rusko takúto konfiguráciu skutočne vyvinulo. Odborníci pracujú s fyzikálnou možnosťou, nie s potvrdeným faktom.
Sú správy o rádioaktívnom tsunami pravdivé, alebo Rusko prikrášľuje?
Ruské vyhlásenia spomínajú aj schopnosť vyvolať masívne vlny po podmorskom výbuchu. Časť expertov spochybnila, akú výšku by takéto vlny reálne dosiahli. Fyzika oceánu kladie limity aj jadrovej detonácii.
Aj keby vlna nedosiahla filmové rozmery, problém by vznikol inde. Výbuch pod hladinou nasaje vodu a sedimenty, ktoré kontaminácia zasiahne. Rádioaktivita sa vo vode drží veľmi dlho.
História to potvrdila. Spojené štáty po druhej svetovej vojne otestovali 24 jadrových zbraní na atole Bikini v Tichom oceáne. Od posledného testu uplynulo viac než 60 rokov a oblasť stále vykazuje vysokú úroveň radiácie. Rybolov, pestovanie potravín aj trvalé bývanie tam predstavujú riziko.
Ak by Poseidon zasiahol pobrežie, následky by nezasiahli len infraštruktúru, ale aj ekosystémy a zdroje obživy.
Poseidon nezískal pozornosť len výkonom, ale aj spôsobom pohybu. Jadrový pohon umožní extrémne dlhú výdrž bez tankovania. Torpédo by mohlo väčšinu trasy absolvovať pomaly a potichu, až v záverečnej fáze zapnúť plný výkon.
Dôležitú rolu hrá aj hĺbka. Odhady hovoria o ponore približne 1 000 metrov. Väčšina moderných protiponorkových systémov operuje v menších hĺbkach. Detekcia objektu v takom prostredí si teda vyžiada špecifické technológie.
To však neznamená úplnú „neviditeľnosť“. Sonarové siete a podmorské senzory sa vyvíjajú práve s cieľom reagovať na nové hrozby. Súboj technológií pokračuje.
Psychologický rozmer „mŕtvej ruky“
Poseidon zapadá do širšieho ruského konceptu odvety. Ten nadväzuje na sovietsky systém známy ako „Perimeter“, prezývaný „Mŕtva ruka“. Myšlienka spočívala v tom, že aj po zničení velenia by odvetný úder prebehol automaticky.
Autonómne podmorské drony tento koncept posúvajú ďalej. Teoreticky by ich bolo možné naprogramovať tak, aby sa aktivovali po strate spojenia alebo po určitom čase. Aj keby krajina utrpela prvý úder, niekde v oceáne by mohli čakať systémy pripravené vykonať odvetu.
Práve neistota tvorí hlavný psychologický efekt. Protivník musí rátať s možnosťou, že hrozba pretrvá aj po zničení infraštruktúry.
Jeden z výskumníkov Inštitútu OSN pre výskum odzbrojenia označil podobné projekty za „do veľkej miery politické“. Zbraň tak plní aj komunikačnú úlohu, demonštruje schopnosť zasiahnuť aj v najhoršom scenári.
Poseidon spája tri faktory, potenciálne silnú a dlhodobo kontaminujúcu hlavicu, veľký dosah a komplikovanú zachytiteľnosť. Spolu s ďalšími ruskými projektmi, ako je jadrom poháňaná strela Burevestnik, zapadá do širšej stratégie reakcie na americké protiraketové iniciatívy.
„Rusko, rovnako ako všetky ostatné jadrové mocnosti, rozvíja svoj jadrový potenciál,“ vyjadril sa ruský prezident Vladimir Putin.
Informácie o autonómnom torpéde Poseidon možno nemusia byť 100% pravda, no ukazujú, že sa technologický súboj veľmocí posúva aj pod hladinu oceánov. Diskusia o obrane proti takýmto systémom pokračuje a jasná odpoveď zatiaľ neprišla.
