Vedci otvorili žalúdok 14 400 rokov starého vlčieho šteniatka. V jeho vnútri našli DNA obávaného prehistorického predátora
Vedci dokázali zo zvyškov potravy v žalúdku 14 400 rokov starého vlčieho šteniatka získať celý genóm srstnatého nosorožca.
Výskumníci objavili v žalúdku 14 400 ročného šteniatka niečo, čomu by uveril len málokto. Vedci totiž práve z tejto obete ľadovej doby zistili genomické tajomstvá posledných dní srstnatého nosorožca, druhu, ktorý pred tisíckami rokov brázdil tundru Európy a Ázie,
Vlčie šteniatka, ktorých mrazom konzervované telá našli v sibírskom permafroste pri dedine Tumat, mali v žalúdku zvyšky svojho posledného jedla. DNA test odhalila, že ide o mäso srstnatého nosorožca (Coelodonta antiquitatis). informuje Ars Technica.
“Sekvencovanie celého genómu zvieraťa, ktoré sa nachádza v tele iného zvieraťa, sa doteraz nikdy nerobilo,” povedal Camilo Chacón-Duque z Uppsala University.
Srstnatý nosorožec bol mohutný tvor, približne dva metre vysoký v pleciach a vážil okolo dvoch ton. Jeho telo bolo robustné, stavba silná a pevná, s krátkymi, silnými nohami, ktoré mu umožňovali stáť stabilne na zamrznutej tundre. Hlava bola masívna a zakončená dvoma rohovými výbežkami, predný roh dosahoval často vyše jedného metra a zakrivoval sa mierne nahor, zadný roh bol kratší a šikovne umiestnený za ním.
Najtypickejšou črtou bola hustá, dlhá srst, ktorá visela v chomáčoch okolo tela. Pod ňou mal nosorožec silnú podkožnú vrstvu tuku a kože, ktorá chránila vnútorné orgány pred ostrým arktickým chladom. Srst kombinovala tmavohnedé a žltohnedé odtiene, ktoré umožňovali čiastočné maskovanie v zimnej stepnej krajine. Staršie kusy často mali na chrbte a pleciach dlhšie vlasy, zatiaľ čo na nohách a spodnej časti tela bola srst kratšia.
Problém s čítaním DNA
Najväčšou výzvou však nebolo samotné čítanie DNA, ale bioinformatická detektívna práca s obrovským genetickým „šumom“. Vedci museli oddeliť staručké kúsky nosorožej DNA od vlčej DNA hostiteľa, baktérií v žalúdku šteniatka a mikróbov, ktoré sa do telá dostali počas tisícročí v permafroste. Špeciálne algoritmy dokázali vyloviť len tie fragmenty, ktoré pasovali k referenčnému genómu moderných nosorožcov.
Neprehliadni
Genóm ukazuje, že populácia nosorožcov v tej dobe bola geneticky zdravá a dostatočne veľká, aby sa vyhla príbuzenskej plemenitbe. Číslo 1 600 sa spomína ako „efektívna populácia“, ale reálne mohlo po Sibíri behať 5 000 až 10 000 zvierat. Efektívna populácia hovorí o tom, koľko jedincov reálne odovzdáva svoje gény ďalšej generácii bez straty diverzity. Ak je nad 1 000, druh je zvyčajne v bezpečí pred genetickými chorobami. To, že nosorožce vyhynuli napriek zdravému číslu, potvrdzuje, že ekologický šok, náhle oteplenie, bol silnejší než genetická odolnosť.
Prečo oteplenie Bølling–Allerød zabilo nosorožce, ale vlky prežili? Nosorožec srstnatý bol špecialista na „mamutiu step“, suchú krajinu plnú výživných tráv. Keď sa permafrost začal tlieť a krajina zvlhla, trávnaté plochy nahradili močiare, kry a machy. Nosorožce so svojimi krátkymi nohami a špecifickým trávením v tomto novom, „mäkkom“ svete nedokázali nájsť dosť potravy a uviazli v hlbokom snehu. Vlk, ako prispôsobivý predátor, zmenu zvládol.
Vymieranie nosorožcov
Staršie genómy z Rakvachanu, približne 49 000 rokov staré, ukazujú, že populácia nosorožcov v minulosti klesla z asi 15 600 jedincov na 1 600, ale potom sa stabilizovala. Porovnanie genómu z Tumat s genómom starším o 4 000 rokov ukazuje stále nízku úroveň príbuzenskej plemenitby a genetickej záťaže. Vyzerá to tak, že genetický kolaps nastal až po tom, čo toto konkrétne mláďa skončilo vo vlčom žalúdku.
Okrem historického pohľadu môže tento výskum poslúžiť aj moderným biológom.
“V aktuálnej biodiverzitnej kríze, ktorú spôsobuje klimatická zmena, je čoraz dôležitejšie pochopiť základné príčiny úbytku populácií a tendencie druhov k vymieraniu,” píšu Guðjónsdóttir a kolegovia.
Tento objav je zároveň pripomienkou, že aj jedno nevinné vlčie šteniatko môže poskytnúť neoceniteľné informácie o dávnej minulosti. A keďže genetici stále čakajú na nájdenie posledných jedincov pred úplným vymretím druhu, pravdepodobne ešte nie všetko, čo srstnatý nosorožec vedel, odhalili.
