Darwinov strašiak opäť ožíva: Vedci spochybňujú časovú os evolúcie. Minulosť života nemusí vyzerať tak, ako ju dnes učíme
Evolúcia zložitých živočíchov nesedí tak hladko, ako naznačujú genetické výpočty. Rozpor medzi molekulárnymi hodinami a fosílnym záznamom otvára otázku, či tempo evolúcie v minulosti nebolo rýchlejšie, než si dnes pripúšťame.
Dlhé roky sa o evolúcii hovorilo, akoby mala stabilný rytmus a čitateľnú kadenciu. Genetické zmeny pribúdajú rovnomerne, fosílie sa postupne ukladajú v horninách a časové osi do seba zapadajú s presnosťou, ktorá pôsobí upokojujúco. Lenže čím hlbšie sa človek pozrie do detailov, tým viac sa pýta, či tento obraz nevznikol skôr z našej potreby poriadku než zo samotnej reality.
Najmä pri vzniku zložitých živočíchov sa totiž objavuje nepríjemná trhlina. Genetické výpočty tvrdia, že komplexný život musel existovať skôr. Fosílny záznam ho však ukazuje až o desiatky miliónov rokov neskôr. To už nie je akademická drobnosť. To je rozdiel, ktorý núti spochybniť samotný spôsob, akým meriame hlboký čas, upozorňuje server theconversation.com.
Darwinov strašiak, ktorý stále nevymizol
Najstaršie fosílne dôkazy zložitých živočíchov sa objavujú približne pred 538 miliónmi rokov. Nejde ešte o telá v pravom zmysle slova, ale o stopy. Charakteristické ryhy známe ako Treptichnus pedum naznačujú organizmus s jasnou orientáciou tela. Hlavu, chvost, smer pohybu. Inými slovami, niečo, čo už pôsobí ako „skutočné zviera“.
Krátko nato sa však obraz mení až podozrivo rýchlo. Vo fosílnom zázname sa objavujú predkovia článkonožcov, mäkkýšov aj ostnokožcov. Nie drobné variácie jednej línie, ale rozdielne telesné plány, ktoré sa od seba líšia v základoch. To, čo by človek čakal ako dlhé obdobie prechodných foriem, v horninách jednoducho nevidno. Žiadna plynulá evolučná rozcvička, skôr náhly presun do ďalšej kapitoly.
Už pre Charlesa Darwina to bolo nepríjemné. Sám si tento rozpor uvedomoval a v knihe On the Origin of Species priznal:
Neprehliadni
„Ak je moja teória pravdivá… počas týchto obrovských období času musel svet prekypovať živými tvormi. Na otázku, prečo nenachádzame záznamy o týchto pradávnych obdobiach, neviem podať uspokojivú odpoveď.“
A hoci dnes máme k dispozícii viac nálezov, presnejšie datovanie aj sofistikovanejšie metódy, jadro problému zostáva. Prečo ten prechod stále nevidíme? A je naozaj rozumné tváriť sa, že ide len o náhodu alebo smolu v zachovaní fosílií?
Keď genetické výpočty tlačia minulosť dozadu
Molekulárne hodiny mali tento rozpor vyriešiť. Myšlienka je lákavo jednoduchá. Spočítaš genetické rozdiely medzi druhmi a získaš odhad, kedy mali spoločného predka. V mladších častiach evolučného stromu to funguje pomerne spoľahlivo. Lenže pri hlbokej minulosti sa obraz začína rozmazávať.
Prvé genetické odhady posúvali vznik zložitých živočíchov hlboko do minulosti, oveľa ďalej, než naznačovali fosílie. Postupné spresňovanie modelov tento rozdiel zmenšilo, no úplne ho neodstránilo. Aj dnes medzi genetikou a fosílnym záznamom zíva medzera zhruba 30 miliónov rokov.
Ak by sme tomu mali veriť doslova, znamenalo by to, že komplexné živočíchy existovali celé desiatky miliónov rokov bez toho, aby po sebe zanechali jedinú stopu. Nie že by sa občas nezachovali. Vôbec. To je silné tvrdenie. A stojí za otázku, či je skutočne realistickejšie než možnosť, že samotný výpočtový model má svoje limity.
Možno problém nie je v evolúcii, ale v našich hodinách
Do tohto bodu vstupuje práca paleontológa Grahama Budda a matematického ekológa Richarda Manna. Namiesto hľadania ďalších chýbajúcich fosílií sa pozerajú na samotný predpoklad, z ktorého genetické výpočty vychádzajú, na myšlienku, že molekulárne hodiny tikajú rovnakým tempom bez ohľadu na okolnosti.
Tempo genetických zmien totiž nemusí byť stabilné. Môže sa meniť v závislosti od toho, čo sa v evolúcii práve deje, najmä v obdobiach, keď vznikajú veľké evolučné skupiny a rýchlo sa vetvia nové línie. Ako autori píšu v štúdii:
„Veľké evolučné línie bývajú charakteristické prudkými ranými rozšíreniami, sprevádzanými zvýšenou rýchlosťou molekulárnej evolúcie.“
V takýchto fázach sa genetické rozdiely hromadia rýchlejšie než zvyčajne. Molekulárne hodiny to potom čítajú ako dlhší časový úsek, než aký v skutočnosti uplynul.
Výsledok pôsobí presne tak, ako dnes vidíme v dátach. Vznik komplexných živočíchov sa javí starší, než naznačuje fosílny záznam. Ak tento pohľad sedí, genetické dátumy nemusia byť „zlé“, len systematicky posunuté. A fosílie zrazu nevyzerajú ako nevysvetliteľný výbuch, ale ako záznam udalosti, ktorá prebehla rýchlejšie, než sme si doteraz pripúšťali.
Vysvetlenie, ktoré zatiaľ drží pokope
Tento prístup pôsobí presvedčivo. Vysvetľuje rýchly vznik odlišných telesných plánov bez porušenia evolučných princípov. Zároveň však pripomína nepríjemnú realitu. Molekulárne hodiny nie sú zákon prírody. Sú to modely. A modely stoja na predpokladoch.
