Vedci objavili v mozgu „skrytý prepínač“, ktorý rozhoduje, kedy už máš dosť jedla
Vedci objavili, že pocit sýtosti neriadia len neuróny. Dôležitú úlohu zohrávajú aj astrocyty, laktát a receptor HCAR1, čo môže časom ovplyvniť liečbu obezity a porúch apetítu.
Možno si nad tým nikdy nepremýšľal, no keď máš plný žalúdok, ako tvoj mozog vie, že má prestať jesť? Vedci roky predpokladali, že odpoveď sa skrýva najmä v neurónoch, teda v hlavných signálnych bunkách mozgu. Nový výskum ale naznačuje, že celý mechanizmus je zložitejší.
Štúdia publikovaná 6. apríla 2026 v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences ukazuje, že takzvané astrocyty, bunky, ktoré sa dlho považovali skôr za podporný personál mozgu, môžu mať pri kontrole hladu a sýtosti oveľa aktívnejšiu úlohu, než sa doteraz predpokladalo.
Vedci našli v hypotalame nový medzičlánok medzi glukózou a pocitom sýtosti
Výskumníci z Univerzity Concepción v Čile v spolupráci s Univerzitou Maryland identifikovali doteraz neznámy komunikačný reťazec v hypotalame, teda v oblasti mozgu, ktorá riadi hlad aj sýtosť.
„Ľudia majú tendenciu okamžite myslieť na neuróny, keď uvažujú o tom, ako mozog funguje. Ale zisťujeme, že astrocyty, ktoré sme považovali len za sekundárne podporné bunky, sa tiež podieľajú na tom, ako náš mozog reguluje, koľko jeme. Tento výskum mení naše chápanie týchto komunikačných okruhov,“ uviedol Ricardo Araneda, profesor z Katedry biológie UMD a spoluautor štúdie.
Celý mechanizmus sa začína pri špecializovaných bunkách nazývaných tanycyty. Tie sa nachádzajú hlboko v mozgu pri dutine vyplnenej tekutinou a sledujú glukózu, teda cukor, ktorý telo používa ako zdroj energie, keď prechádza mozgovomiechovým mokom.
Laktát zrejme nehovorí priamo s neurónmi, najprv aktivuje astrocyty
Keď po jedle stúpne hladina glukózy, tanycyty tento cukor spracujú a uvoľnia do okolitého mozgového tkaniva laktát. Práve ten sa následne dostáva k susedným astrocytom a spúšťa ďalší krok v celom reťazci.
Neprehliadni
Vedci si doteraz mysleli, že laktát z tanycytov komunikuje priamo s neurónmi, ktoré regulujú apetít. Nové zistenia však naznačujú, že medzi nimi stojí ešte jeden dôležitý prostredník.
Astrocyty patria medzi najpočetnejšie bunky v mozgu a dlhé roky sa im pripisovala najmä podporná úloha. Tím však zistil, že na svojom povrchu nesú receptor HCAR1, ktorý dokáže zachytiť práve laktát.
Astrocyty po aktivácii spúšťajú signál, ktorý vedie k sýtosti
Keď sa laktát naviaže na receptor HCAR1, astrocyty sa aktivujú a začnú uvoľňovať glutamát. Ide o chemický signál, ktorý následne zasiahne neuróny potláčajúce apetít. Výsledkom je pocit sýtosti.
Inými slovami, výskumníci opisujú reťazec, v ktorom spolu komunikujú tri rôzne typy buniek. Najprv tanycyty, potom astrocyty a až následne neuróny.
Jeden z experimentov bol pritom mimoriadne zaujímavý. Vedci vpustili glukózu priamo do jediného tanycytu a sledovali reakciu okolitých astrocytov. Ukázalo sa, že aktivita jednej bunky stačila na to, aby sa rozbehla odpoveď u viacerých susedných astrocytov. To naznačuje, že aj malá a lokálna zmena sa môže v tejto časti mozgu rýchlo šíriť ďalej.
Laktát môže naraz podporiť sýtosť a zároveň tlmiť hlad
Vedci si zároveň všimli ešte jednu dôležitú vec. Hypotalamus obsahuje dve protichodné skupiny neurónov. Jedna podporuje hlad, druhá ho tlmí. Podľa autorov je možné, že laktát zasahuje obe vetvy naraz. Cez astrocyty môže aktivovať neuróny navodzujúce sýtosť a zároveň môže priamejšou cestou utlmiť neuróny, ktoré podporujú hlad.
Práve toto robí objav zaujímavým. Nejde len o ďalší detail v biológii mozgu, ale o náznak, že regulácia apetítu môže byť oveľa jemnejšia a prepojenejšia, než sa doteraz predpokladalo.
Receptor HCAR1 by raz mohol rozšíriť liečbu obezity, zatiaľ sme však len na začiatku
Dôležité však je, že výskum prebiehal na zvieracích modeloch. Tanycyty aj astrocyty síce máme aj my ľudia, no to ešte automaticky neznamená, že sa rovnaký mechanizmus bude dať jednoducho preniesť do liečby.
Ďalším krokom tímu bude overiť, či sa dá cez receptor HCAR1 v astrocytoch reálne meniť stravovacie správanie zvierat. Až potom bude možné uvažovať nad tým, či by sa táto dráha dala využiť aj klinicky.
V súčasnosti neexistujú lieky, ktoré by cielili presne na tento mechanizmus. Autori však naznačujú, že by raz mohol dopĺňať existujúce terapie, napríklad tie, ktoré sa dnes používajú pri obezite.
„Teraz máme iný mechanizmus, cez ktorý by sme mohli cieliť na astrocyty, konkrétne na receptor HCAR1. Mohol by to byť nový cieľ, ktorý by dopĺňal existujúce terapie, napríklad Ozempic, a mohol by pomôcť ľuďom s obezitou a inými poruchami súvisiacimi s apetítom,“ uviedol Ricardo Araneda.
