Mimozemské megastavby, ako je Dysonova sféra, nemusia byť len sci-fi. Vedec ukázal, že by mohli fungovať bez porušenia fyziky
Myšlienka gigantických stavieb okolo hviezd znela doteraz skôr ako fantázia zo sci-fi románu. Nová analýza však ukazuje, že ak by sa na takúto úroveň niekedy dostala dostatočne vyspelá civilizácia, vesmír by jej to fyzikálne nemusel vôbec zakazovať.
Myšlienka mimozemských megastavieb sa dlhé roky držala skôr v sci-fi než vo vede. Nová analýza však naznačila, že takéto konštrukcie nemusia porušovať žiadne fyzikálne zákony. Inžinier Colin McInnes z University of Glasgow ukázal, že ak by ich niekto postavil správnym spôsobom, dokázali by fungovať stabilne aj extrémne dlhý čas.
Jedným z hlavných dôvodov, prečo by sa do takýchto projektov nikto nepustil, je veľmi prozaický problém, čas, informuje Science Alert. Naša planéta ho nemá nekonečne veľa. Slnko postupne zosilňuje svoj výkon a približne každú miliardu rokov jeho jas narastie asi o 10 %. Už o 500 až 800 miliónov rokov sa Zem prehreje natoľko, že oceány sa vyparia a podmienky pre život sa dramaticky zhoršia.
Koncept gigantického hviezdneho motora
Tu prichádza na scénu koncept hviezdneho motora, konkrétne takzvaný Shkadovov motor. Ide o obrovskú reflexnú konštrukciu, ktorá využije tlak žiarenia hviezdy a postupne ju „postrčí“ iným smerom. Namiesto úteku z planéty by si civilizácia mohla posunúť celú obežnú dráhu ďalej od hviezdy a udržať si vhodnú teplotu.
McInnes sa pozrel práve na to, či by takáto vec vôbec držala pokope. Zistil, že jednoduchý plochý disk by zlyhal. Stabilitu by však dosiahla konštrukcia s ťažším prstencom a ľahšou odrazovou časťou.
„Hviezdny motor môže zostať stabilný, ak využije prstencovú konfiguráciu, ktorá nesie väčšinu hmotnosti,“ vysvetlil.
Druhý známy koncept, Dysonova sféra, prešiel podobnou revíziou. Klasická predstava pevnej škrupiny okolo hviezdy narazila na fyzikálne limity. McInnes preto pracoval s realistickejšou verziou, takzvaným rojom alebo „bublinou“ z obrovského množstva menších objektov.
Neprehliadni
Takýto systém by zachytával energiu hviezdy v obrovskom rozsahu. Zároveň by mohol zostať stabilný, ak by sa skladal z veľkého počtu ľahkých reflektorov rozptýlených v rovnováhe medzi gravitáciou a tlakom žiarenia.
„Dysonova bublina môže zostať stabilná, ak ju tvorí veľké množstvo reflektorov rozptýlených v dostatočne hustej vrstve,“ uviedol McInnes.
Energia však nemusí byť jediný cieľ. Niektorí vedci, napríklad Anders Sandberg, upozornili na ešte ambicióznejší scenár. Megastavby by mohli slúžiť ako gigantické výpočtové systémy, napríklad ako takzvaný „matrioška mozog“. Ide o vrstvené štruktúry, kde každá ďalšia vrstva využije odpadové teplo tej vnútornej.
Takáto konštrukcia by zvládla simulovať celé svety alebo spracovať dáta v rozsahu, ktorý dnes nedáva zmysel ani v teórii.
Ako by sme mohli nájsť Dysonovu sféru?
Autor výskumu sa nepýtal len to, či takéto stavby môžu existovať, ale aj ako takéto objekty vôbec nájsť. Vedci hľadajú takzvané technosignatúry, merateľné stopy technologickej aktivity. Dysonove štruktúry by napríklad produkovali nadbytok infračerveného žiarenia, pretože by zachytenú energiu museli niekam „odviesť“.
Existuje však aj opačná hypotéza. Extrémne pokročilá civilizácia by mohla byť tak efektívna, že by vyžarovala minimum tepla. Namiesto „jasnejšej“ hviezdy by sme videli opak, akoby časť hviezdnej oblohy zmizla.
Niečo podobné už raz vyvolalo rozruch. Hviezda Tabbyina hviezda v roku 2015 vykázala zvláštne poklesy jasnosti až o 22 %. Jedno z prvých vysvetlení pracovalo práve s myšlienkou Dysonovho roja. Neskôr vedci skôr priklonili k oblaku prachu z rozpadajúcich sa komét, no nové modely stability umožňujú takéto prípady hodnotiť presnejšie.
„Pochopenie stability takýchto obrovských štruktúr nám môže pomôcť odhaliť ich možné technosignatúry,“ uviedol McInnes.
Na záver však treba priznať jednu zásadnú vec. Postaviť niečo také by si vyžiadalo zdroje, ktoré sa už len predstavujú ťažko, nie to ešte zháňajú. Dysonova bublina by pravdepodobne vznikla z materiálu celej planéty, vedci odhadujú, že možno aj niekoľkých. Civilizácia by musela zvládnuť rozobrať planétu na základné stavebné časti a premeniť ju na miliardy menších objektov.
Aj preto tieto úvahy zatiaľ zostali v rovine teórie. McInnes však ukázal dôležitý krok, ak by sa niekto na takúto úroveň dostal, vesmír by mu to nezakázal.
