Patriot je príliš drahý na vojnu dronov. USA hľadajú raketu, ktorá má stáť menej než milión dolárov
Americká armáda hľadá lacnejšie rakety pre systém Patriot. Drahé zostrely lacných dronov ukazujú, že protivzdušnú obranu môže zlomiť aj ekonomika vojny.
Systém Patriot dnes patrí medzi najdôležitejšie vrstvy protivzdušnej obrany, no zároveň sa z neho stáva aj extrémne drahý spotrebný materiál. Americká armáda preto otvára program, ktorého hlavnou úlohou je nájsť spôsob, ako tieto rakety vyrábať lacnejšie, ideálne pod hranicou jedného milióna dolárov za kus (približne 860-tisíc eur).
Súčasná verzia rakety PAC-3 MSE dnes stojí približne 5,3 milióna dolárov (cca. 4,5 milióna eur) za kus, pričom táto suma vychádza z najnovšieho návrhu obranného rozpočtu Pentagonu pre fiškálny rok 2027. Ešte nedávno sa pohybovala okolo 4 miliónov, takže cena vyskočila o viac než milión dolárov za kus. A práve tento nárast opätovne otvoril otázku lacnejších interceptorov, informuje The War Zone. Problém udržateľnosti tkvie hlavne v tom, že ak armáda vypáli miliónovú raketu na lacný dron za pár tisíc, v tomto prípade už prestáva záležať na tom, že hrozbu odvrátila.
Nepriateľ dokáže americkú armádu poraziť tým, že ju skrachuje
Nepriateľ sa totiž môže rozhodnúť, že lacného drona pošle opäť a po jeho zničení vypustí ďalšieho. Ak tento spôsob útoku bude pokračovať dostatočne dlho, krajina s drahšími raketami jednoducho prehrá ekonomicky. Nový program lacného interceptora (LCI) preto nevznikol ako experiment, ale ako reakcia na tento tlak. V prípade lacného interceptora chcú však Spojené štáty získať ešte jednu výhodu. Táto zbraň by neslúžila len na zneškodnenie lacných dronov, ale aj balistických rakiet s veľmi krátkym a krátkym doletom.
Rakety s veľmi krátkym doletom, teda CRBM (Close-Range Ballistic Missiles) sú rakety s dostrelom do približne 300 kilometrov a rakety s krátkym doletom, SRBM (Short-Range Ballistic Missiles), dostrelia na približne 1000 kilometrov.
To znamená, že nejde len o obranu proti pomalým dronom. Ide o zásahy proti balistickým raketám v terminálnej fáze letu, keď dosahujú extrémne rýchlosti a manévrovacie schopnosti. V tejto fáze zostáva na reakciu len veľmi krátky čas.
Neprehliadni
Armáda rozdelila vývoj na štyri hlavné časti, pričom každá musí stáť približne 250-tisíc dolárov. Ide o vývoj motora, senzorov, navádzania a riadiaceho systému a spojením týchto častí vznikne kompletná raketa. Celý systém má zapadnúť do existujúcej infraštruktúry Patriot batérií bez zásadných zmien. Použiť sa majú odpaľovacie zariadenia M903 a riadenie cez Integrated Battle Command System, ktorý prepája senzory a odpaľovače do jednej siete.
Popri technológii však hrá rolu aj politika a priemysel. V Pentagone sa čoraz viac rieši pojem „vendor lock“, teda závislosť na jednom dodávateľovi. V prípade Patriot systému ide najmä o firmy ako Lockheed Martin, ktoré kontrolujú kľúčové komponenty drahých interceptov. Ak armáda ostane viazaná na jedného výrobcu, stráca schopnosť tlačiť ceny dole a rýchlo meniť dizajn.
Preto teraz tlačí na to, aby vlastnila duševné vlastníctvo (IP) k novým riešeniam. V praxi to znamená, že Pentagon nechce len kúpiť hotovú raketu, ale chce kontrolovať jej základný dizajn, vrátane operačných systémov. Následne môže otvoriť súťaže na jednotlivé časti, napríklad motor alebo senzor, medzi viacerými menšími firmami.
Tempo dodávania rakiet je momentálne nedostačujúce
Tento prístup má udržať ceny nízko aj v budúcnosti a zároveň zabrániť závislosti od jedného výrobcu. Zároveň však celý projekt naráža na ešte väčší problém, kapacitu. Americká armáda priznáva, že nemá dostatok systémov Patriot na pokrytie všetkých požiadaviek. Batérie sú rozmiestnené po svete a chránia americké jednotky aj spojencov na viacerých frontoch, vrátane Ukrajiny a Blízkeho východu.
Výroba nových systémov aj rakiet trvá roky a pri súčasnom tempe spotreby sa zásoby dostávajú pod tlak. Ak by prišiel konflikt vyššej intenzity, napríklad v Indo-Pacifiku proti Číne, tempo dopĺňania munície by mohlo naraziť na limity priemyslu.
Práve preto armáda tlačí na nové riešenia, ktoré nielen zlacnia jednotlivý zásah, ale zároveň umožnia rýchlejšiu výrobu vo väčšom objeme. Celý program lacného interceptora tak stojí na dvoch paralelných cieľoch, znížiť cenu jedného zostrelu a zvýšiť schopnosť masovej výroby.
