Gény rozhodujú o dĺžke života viac, než sme si mysleli. Nová štúdia prepisuje to, čomu vedci verili celé desaťročia
Gény môžu ovplyvňovať dĺžku života výrazne viac, než sa roky predpokladalo. Nová štúdia naznačuje, prečo boli staršie odhady skreslené a čo to mení vo výskume starnutia a dlhovekosti.
Desaťročia sa vedci prikláňali k názoru, že gény ovplyvňujú len malú časť toho, ako dlho človek žije. Nové zistenia z Weizmannovho inštitútu vedy však tento pohľad výrazne narúšajú.
Štúdia publikovaná v časopise Science naznačuje, že genetika môže vysvetľovať približne 50 percent rozdielov v dĺžke ľudského života. To je najmenej dvojnásobok oproti tomu, čo sa odhadovalo doteraz.
Prečo staršie odhady vplyvu génov na dĺžku života vychádzali tak nízko
Vedci dlhé roky predpokladali, že dedičnosť dĺžky života je v porovnaní s inými ľudskými vlastnosťami pomerne nízka. Najčastejšie sa hovorilo o úrovni 20 až 25 percent. Niektoré rozsiahlejšie štúdie dokonca uvádzali čísla nižšie než 10 percent.
Ben Shenhar z laboratória profesora Uriho Alona z oddelenia molekulárnej bunkovej biológie na Weizmannovom inštitúte spolu s kolegami ukázal, prečo mohli byť tieto odhady skreslené.
„Po mnoho rokov sa dĺžka života pripisovala najmä negenetickým faktorom, čo viedlo k skepticizmu voči genetickým určovateľom dlhovekosti,“ uviedol Ben Shenhar.
Problém bol v tom, čo vedci označujú ako extrinsickú úmrtnosť. Do starších databáz vstupovali všetky typy úmrtí, teda nielen tie, ktoré súvisia s biologickým starnutím, ale aj nehody, infekcie či vplyvy prostredia. Práve to mohlo zakrývať skutočný vplyv génov na to, ako rýchlo telo starne.
Neprehliadni
Analýza dvojčiat a simulácie ukázali silnejší genetický vplyv
Výskumníci analyzovali tri rozsiahle databázy dvojčiat zo Švédska a Dánska. Po prvýkrát do takéhoto výskumu zahrnuli aj dvojčatá, ktoré boli vychovávané oddelene. Vďaka tomu vedeli lepšie odhadnúť, čo má na dĺžku života na svedomí dedičnosť a čo spoločné rodinné zázemie či podmienky, v ktorých ľudia vyrastali.
Kľúčovú úlohu zohrali aj matematické modely a simulácie takzvaných virtuálnych dvojčiat. Vedci sa nimi pokúsili oddeliť úmrtia spôsobené biologickým starnutím od tých, ktoré prišli v dôsledku vonkajších okolností.
Keď tieto externé vplyvy odfiltrovali, objavil sa oveľa silnejší genetický signál, než ukazovali staršie práce. Výsledky podľa autorov zároveň lepšie zapadajú do toho, čo poznáme pri iných komplexných ľudských vlastnostiach aj z pokusov na zvieratách.
Pri demencii je dedičnosť podľa vedcov ešte výraznejšia
Zaujímavý je aj jeden detail, ktorý z tejto štúdie vyčnieva. Do veku 80 rokov má riziko úmrtia na demenciu dedičnosť približne 70 percent. To je podľa autorov výrazne viac ako pri rakovine alebo srdcovo-cievnych ochoreniach.
Vedci majú nový dôvod hľadať gény spojené s dlhovekosťou
Tieto zistenia môžu zmeniť to, ako sa bude v najbližších rokoch pristupovať k výskumu starnutia a dlhovekosti. Ak gény zohrávajú väčšiu rolu, než sa predpokladalo, dáva väčší zmysel hľadať konkrétne genetické varianty, ktoré môžu život predlžovať alebo spomaľovať biologické starnutie.
„Ak je dedičnosť vysoká, ako sme ukázali, vytvára to motiváciu hľadať génové varianty, ktoré predlžujú život, aby sme lepšie pochopili biológiu starnutia a potenciálne ju raz vedeli ovplyvniť aj terapeuticky,“ uviedol Shenhar.
Pre vedcov to znamená, že genetický výskum dlhovekosti nemusí byť slepá ulička, ako si časť odbornej obce doteraz myslela. Naopak, môže ísť o jednu z ciest, ako lepšie pochopiť, prečo sa niektorí ľudia dožívajú vyššieho veku a iní nie.
Netreba to však chápať tak, že gény rozhodujú o všetkom. Štúdia nehovorí, že osud človeka je pevne zapísaný v DNA. Skôr naznačuje, že genetika má na dĺžku života väčší vplyv, než sme si doteraz pripúšťali. Životný štýl, prostredie aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti tak zostávajú aj naďalej dôležité. Len už zrejme nehrajú tak dominantnú rolu, ako sa dlho predpokladalo.
