Dávni ľudia riešili rovnaký problém ako dnešní rodičia. Ich deti boli po narodení úplne bezmocné
Vedci našli na lebkách dávnych ľudí stopy, ktoré naznačujú, že aj deti Homo erectus a Homo floresiensis boli po narodení úplne odkázané na pomoc dospelých.
Ľudské deti sú v porovnaní s inými primátmi extrémne zraniteľné. Kým mláďa šimpanza či gorily sa krátko po narodení dokáže pevne držať matky, ľudský novorodenec neudrží ani vlastnú hlavu. Bez pomoci dospelých by neprežil. Nový výskum medzinárodného tímu pod vedením profesora Júsukeho Kaifuho z Tokijskej univerzity ukazuje, že podobne bezmocné deti mali už viaceré dávne druhy rodu Homo.
Jedna zo známych hypotéz tento jav vysvetľuje takzvanou pôrodnou dilemou. Panva prispôsobená vzpriamenej chôdzi obmedzuje priestor pôrodných ciest, zatiaľ čo rastúci mozog zväčšuje hlavu dieťaťa.
Dieťa sa preto narodí v menej vyvinutom stave než mláďatá ostatných veľkých ľudoopov. Má slabý krk, mäkké kosti lebky a veľká časť rastu mozgu ho ešte len čaká. Vedci však nevedeli, kedy sa tento spôsob vývoja objavil. Odpoveď sa hľadala ťažko. Detské fosílie sa zachovajú len málokedy a z dospelých jedincov často zostanú iba úlomky kostí.
Odpoveď našli v deformácii detskej hlavy
Výskumníci sa preto zamerali na syndróm plochej hlavy. Odborne sa nazýva deformačná plagiocefália a dnešní pediatri sa s ňou stretávajú pomerne často. Objavuje sa najmä u detí, ktoré dlho ležia v rovnakej polohe. Lebka je stále mäkká a slabé krčné svaly dieťaťu nedovolia ľubovoľne otáčať hlavou. Opakovaný tlak podložky potom môže jednu časť lebky sploštiť alebo vychýliť.
Profesor Kaifu s touto myšlienkou prišiel už v roku 2007, keď v Indonézii skúmal kostru druhu Homo floresiensis, známeho ako „hobit“ z jaskyne Liang Bua. Na lebke dospelého jedinca LB1 si všimol nápadnú asymetriu, ktorá podľa stavby kostí vznikla ešte počas života. Obrátil sa preto na klinického špecialistu. Ten ako pravdepodobnú príčinu určil deformačnú plagiocefáliu.
Neprehliadni
Takáto deformácia by vznikla v čase, keď mal jedinec mäkkú lebku a nedokázal dobre ovládať polohu hlavy. Jej stopy však zostali viditeľné aj v dospelosti.
Vedci následne porovnali CT snímky 123 zdravých dojčiat, merania 385 historických ľudských lebiek z Japonska, 996 lebiek veľkých ľudoopov, päť lebiek Homo erectus a jednu lebku Homo floresiensis.
Lebky šimpanzov, bonobov, goríl a orangutanov síce neboli dokonale súmerné, rozdiely však zostávali pomerne malé. Ľudské lebky vykazovali omnoho širší rozsah deformácií. Niektoré boli vychýlené natoľko, že sa vymykali všetkému, čo tím pozoroval pri ostatných veľkých ľudoopoch.
Rovnaké stopy zostali aj na lebkách dávnych ľudí
Z piatich skúmaných lebiek indonézskeho Homo erectus mali dve, Ngawi 1 a Ngandong 12, mimoriadne výraznú asymetriu. Ich lebečné klenby boli vychýlené do strany, no spodná časť lebky zostala takmer neporušená. Rovnaký obraz lekári poznajú pri deformačnej plagiocefálii dnešných detí.
Vedci museli preveriť aj jednoduchšie vysvetlenie. Lebky mohol po pochovaní stlačiť sediment alebo poškodiť pohyb hornín. Smer deformácií a stav najpevnejších častí lebky však tomuto scenáru nezodpovedajú. Tlak pôdy nemožno úplne vylúčiť, podľa autorov však nebol hlavnou príčinou ich nezvyčajného tvaru.
Výsledky preto naznačujú, že aj deti Homo erectus sa rodili s mäkkou lebkou, slabým krkom a istý čas potrebovali nepretržitú pomoc dospelých. Pravdepodobne tiež často ležali na pevnom podklade v rovnakej polohe, podobne ako ľudské dojčatá.
Pre samotnú matku muselo byť náročné nosiť a chrániť bezmocné dieťa v prostredí, kde žili tigre, leopardy a ďalšie veľké šelmy. Autori preto predpokladajú, že sa do starostlivosti mohli zapájať aj otcovia či ďalší členovia skupiny. Z tvaru lebky však nemožno zistiť, ako presne takáto pomoc fungovala.
Ešte zaujímavejší je Homo floresiensis. Jeho mozog mal objem približne 426 cm³, teda podobne ako pri niektorých australopitekoch, no spôsob vývoja dieťaťa už zrejme pripomínal dnešných ľudí. Malý mozog teda automaticky neznamenal, že sa mláďa narodilo samostatnejšie.
Spolu so staršími nálezmi u neandertálcov vedci vidia podobné stopy najmenej v štyroch líniách rodu Homo. Tento spôsob vývoja sa preto mohol objaviť pred viac ako miliónom rokov, možno ešte skôr. Starostlivosť o bezbranné deti tak zrejme patrila k ľudskému spôsobu života dávno predtým, než sa objavil moderný Homo sapiens.
