Homo erectus možno nosil plamene do jaskýň už pred 1,79 milióna rokov. Vedci našli stopu, ktorá nesedí na prirodzený požiar
V juhoafrickej jaskyni Wonderwerk našli vedci spálené kosti, ktoré môžu posunúť používanie ohňa hlboko do minulosti. Oheň tam možno priniesli hominini už pred takmer 1,8 milióna rokov.
V juhoafrickej jaskyni Wonderwerk archeológovia nenašli klasické ohnisko s uhlíkmi, aké by si človek automaticky predstavil pri pravekom ohni. Stopu však našli inde. V drobných kostiach malých zvierat, ktoré niesli známky intenzívneho spálenia. Nová analýza naznačuje, že hominini mohli priniesť oheň hlboko do jaskyne už v období medzi 1,07 až 1,79 milióna rokov, možno až na hranici 1,8 milióna rokov.
Z nálezu však netreba robiť väčší záver, než unesie samotná štúdia. Wonderwerk nie je dôkazom, že hominini už vedeli oheň založiť od nuly alebo že si pri ňom pripravovali jedlo. Pri homininoch starých viac než milión rokov by už samotný takýto krok znamenal správanie, ktoré nebolo len náhodné.
Spálené kosti pod modrým svetlom ukázali stopu ohňa, ktorú by oko ľahko prehliadlo
Farba starej kosti sama o sebe nestačí. Fosílie mení čas, voda, chemické procesy v sedimente aj samotné fosilizovanie. To, čo vyzerá ako stopa ohňa, nemusí byť vždy oheň. A naopak, skutočné spálenie nemusí byť po státisícoch rokov na prvý pohľad jasné.
Výskumníci preto použili metódu založenú na luminiscencii. Kosť ožiarili silným modrým svetlom a sledovali, ako zareaguje. Spálená kosť sa pod takýmto svetlom správa inak než kosť, ktorú žiar nezasiahol. Výsledky potom porovnali s infračervenou spektroskopiou. Najpresvedčivejšie vyšli kosti zo staršej sedimentovej vrstvy hlboko v jaskyni, ktorú vedci označujú ako vrstvu 11. Pri nich sa obe metódy zhodli so znakmi spálenia, najmä s bielo sivým sfarbením typickým pre kosti vystavené veľmi vysokej teplote.
Na náleze je dôležité aj miesto. Kosti neležali pri vchode, kam by sa ešte teoreticky mohol dostať požiar z vonkajšieho prostredia. V čase, keď sa tieto vrstvy ukladali, bola skúmaná časť približne 30 metrov od vstupu do jaskyne. To výrazne oslabuje vysvetlenie, že kosti zasiahol prirodzený požiar zvonka. Oheň sa tam musel dostať inak.
Neprehliadni
Vedci nenašli klasické ohnisko. Stopu ohňa zachytili v spálených zvyškoch sovích vývržkov
V jaskyni zrejme nehorelo to, čo by si pri pravekom ohni čakal ako prvé. Autori nehovoria o veľkom ohnisku, na ktorom sa pieklo mäso. Kľúčové boli drobné kosti malých cicavcov, ktoré pochádzali zo sovích vývržkov (nestrávené zvyšky potravy). Sovy obývali Wonderwerk dlhý čas a na podlahe po nich zostávali nestrávené zvyšky koristi, teda kosti, srsť, perie a ďalší organický materiál.
Srsť, perie a zvyšky koristi mohli po kontakte s ohňom horieť pomerne ľahko. Práve preto autori štúdie pripúšťajú scenár, že hominini priniesli do jaskyne plameň zvonka, napríklad z prirodzeného požiaru, a ten sa následne rozšíril na nahromadené sovie vývržky na podlahe. Nešlo by teda o ohnisko, aké si predstavíme dnes, ale skôr o krátke horenie na konkrétnych miestach jaskyne. Po ňom zostali spálené drobné kosti, ktoré dnes vedci dokážu rozpoznať.
Dôležité je, že tieto malé zvieratá zrejme neboli potravou homininov. Ich kosti preto nehovoria o varení ani o jedálnom lístku našich predkov. Skôr fungujú ako stopa toho, čo sa dialo na podlahe jaskyne po tom, čo sa tam dostal oheň. Aj preto ich autori štúdie považujú za nezávislý dôkazový materiál pri skúmaní prítomnosti ohňa vo Wonderwerku.
Naši predkovia možno oheň ešte nevyrábali, no už ho vedeli využiť vo svoj prospech
Najzaujímavejšie na štúdii je práve to, čo netvrdí. Wonderwerk nie je dôkazom, že hominini vedeli oheň založiť od nuly. Nie je ani dôkazom varenia. Ukazuje však možnosť, že oheň nebol pre našich predkov len nebezpečný jav v krajine. Mohli ho vedieť zobrať, preniesť do jaskyne a využiť vo svoj prospech.
Ak oheň skutočne priniesli do jaskyne, museli rozumieť aspoň základnej veci: plameň sa dá preniesť a v správnom prostredí ešte chvíľu udržať. To je správanie, ktoré už vyžaduje plánovanie. Nestačí oheň vidieť. Treba sa ho nebáť, priblížiť sa k nemu, získať horiaci materiál a dostať ho do priestoru, kde môže poslúžiť.
Približne do rovnakého obdobia spadá aj raný acheuléen, teda fáza spojená s pokročilejšími kamennými nástrojmi, najmä pästnými klinmi. Tie neboli len náhodne odštiepené kamene. Ich výroba si vyžadovala opakovanie postupu, lepšiu kontrolu úderov a schopnosť predstaviť si výsledný tvar ešte pred dokončením. Ak sa k tomu pridalo aj využívanie ohňa, obraz raných homininov je menej primitívny, než sa môže zdať.
Modré svetlo môže pomôcť nájsť stopy ohňa aj tam, kde sa uhlíky nezachovali
Pre archeológov má štúdia význam aj mimo samotnej jaskyne Wonderwerk. Pri veľmi starých lokalitách sa totiž často nezachová nič, čo by pripomínalo pekné ohnisko. Popol sa rozpadne, uhlíky zmiznú a sediment sa za státisíce rokov zmení na nepoznanie. Zostanú len drobné stopy v materiáli, ktorý prešiel teplom.
Luminiscenčná analýza dáva vedcom spôsob, ako rýchlo preveriť veľké množstvo kostí bez rezania, drvenia alebo ničenia vzácnych fosílií. Ak kosť pod modrým svetlom ukáže podozrivý signál, výskumníci ju môžu porovnať s ďalšími metódami, napríklad s infračervenou spektroskopiou. Nie je to samostatná odpoveď na všetky spory o najstarší oheň, ale veľmi užitočný nástroj na hľadanie miest, kde sa oplatí pátrať ďalej.
Wonderwerk tak nie je len ďalšia jaskyňa s dávnymi kosťami. Je to miesto, kde sa testuje otázka, s ktorou archeológovia zápasia už desaťročia. Ako odlíšiť kosť zmenenú časom a chémiou sedimentu od kosti, ktorú skutočne zasiahol oheň? V tejto štúdii práve kombinácia dvoch nezávislých metód posilňuje tvrdenie, že nejde len o náhodné zafarbenie alebo poškodenie fosílií.
