Neandertálcov možno nezabil chlad ani Homo sapiens. Vedci odhalili faktor, ktorý sa im mohol stať osudným
Neandertálci nezmizli len pre chlad ani preto, že by ich Homo sapiens jednoducho vytlačil.
Neandertálci celé desaťtisíce rokov zvládali Európu, ktorú by sme dnes len ťažko nazvali prívetivým miestom na život. Prežili chladné výkyvy, meniacu sa krajinu aj obdobia, keď sa potrava a zvieratá presúvali podľa klímy. Napriek tomu z archeologického záznamu napokon zmizli práve v čase, keď sa na kontinente začali trvalejšie usádzať prví moderní ľudia.
Dlho sa preto ponúkali dve jednoduché vysvetlenia. Buď ich zlomila klíma, alebo ich postupne vytlačil Homo sapiens. Nový výskum však naznačuje, že problém mohol byť oveľa nenápadnejší. Nešlo len o to, kto lepšie lovil alebo kto vydržal chlad. Rozhodovať mohlo aj to, ako dobre boli jednotlivé skupiny prepojené medzi sebou.
Ariane Burke z Univerzity v Montreale sa spolu so svojím tímom pozrela na tento problém netradične. Vedci použili modely, ktoré sa bežne využívajú pri skúmaní toho, kde môžu žiť dnešné zvieratá alebo rastliny. Tentoraz však do nich nevložili údaje o vlkoch, medveďoch či stromoch, ale archeologické náleziská neandertálcov a prvých populácií Homo sapiens.
Neandertálci nežili v stabilnom svete. Klíma im neustále presúvala zdroje aj hranice prežitia
Vedci sa pozreli na obdobie medzi 60 tisíc až 35 tisíc rokmi pred súčasnosťou. Európa vtedy prechádzala opakovanými klimatickými výkyvmi, pri ktorých sa menila krajina, dostupnosť potravy aj trasy zvierat, od ktorých boli lovecko zberačské skupiny závislé.
Práve do tohto nepokojného obdobia zapadá aj veľká výmena v archeologickom zázname. Na kontinente sa začínajú objavovať prví Homo sapiens a posledné stopy neandertálcov postupne miznú. To zvádza k jednoduchému záveru, že jeden druh priamo nahradil druhý. Modely však ukazujú, že také priamočiare to zrejme nebolo.
Neprehliadni
„Samozrejme, nemáme presné údaje o tom, koľko ľudí žilo pred 35 tisíc rokmi. Preto sme pri nastavovaní modelov vychádzali z etnografických údajov o lepšie zdokumentovaných skupinách lovcov a zberačov,“ vysvetľuje Burke.
Vedci preto pracovali s nepriamymi stopami. Archeologické náleziská použili podobne, ako ekológovia používajú pozorovania zvierat v prírode. Každé nálezisko predstavovalo miesto, kde sa daný druh človeka v určitom čase pravdepodobne nachádzal.
Na tomto základe vytvorili štyri modely vhodného prostredia pre neandertálcov aj Homo sapiens. Do výpočtov zahrnuli náleziská, geografiu aj klimatickú premenlivosť. Cieľom nebolo nakresliť presnú mapu pravekej Európy, ale odhadnúť, kde mohli existovať oblasti dosť veľké a produktívne na to, aby uživili stabilné skupiny ľudí.
Keď prišla kríza, izolovaná skupina mala oveľa menšiu šancu prežiť
Práve tu sa medzi oboma druhmi začal ukazovať zásadný rozdiel. Modely naznačili, že oblasti vhodné pre Homo sapiens boli navzájom lepšie prepojené než oblasti, v ktorých sa pohybovali neandertálci. Na papieri to môže znieť ako nepodstatný detail, no v praxi mohlo ísť o rozdiel medzi prežitím a postupným zánikom.
Ak sa zmenila klíma, presunuli sa stáda zvierat alebo sa niektorá oblasť stala na čas horšou na život, skupina s dobrými kontaktmi mala viac možností. Mohla sa presunúť k príbuzným, získať informácie o tom, kde je zver, alebo dočasne využiť územie inej skupiny. Izolovaná skupina takýto luxus nemala. Problém musela vyriešiť sama, často na mieste, kde sa podmienky rýchlo zhoršovali.
„Takéto siete fungovali ako bezpečnostná sieť. Ľudia si cez ne vymieňali informácie o zdrojoch a pohybe zvierat, vytvárali partnerstvá a v čase krízy mohli dočasne využiť aj iné územia,“ vysvetľuje Burke.
To neznamená, že neandertálci boli osamelé skupiny bez kontaktov. Archeologické nálezy ukazujú, že aj oni dokázali udržiavať regionálne väzby a presúvať materiály medzi vzdialenejšími oblasťami. Rozdiel bol skôr v sile a hustote tejto siete. Podľa modelov boli neandertálske spojenia krehkejšie, najmä v strednej a východnej Európe.
Problémom nebol len chlad. Horšie bolo, keď sa pravidlá prežitia menili príliš rýchlo
Štúdia ukázala dôležitý rozdiel. Nešlo ani tak o to, či bolo v Európe jednoducho chladno alebo teplo. Väčší problém predstavovala klimatická nestabilita, teda rýchle a nepredvídateľné zmeny podmienok.
Pre lovecko zberačské skupiny to mohlo byť zásadné. Ak sa presúvali stáda zvierat, menila sa dostupnosť rastlín alebo ubúdali známe trasy, nestačilo len „vydržať zimu“. Bolo potrebné vedieť, kam ísť, kde hľadať potravu a s kým udržiavať kontakt.
„Klimatická premenlivosť zrejme zohrávala významnú úlohu. Ukazuje sa, že ľudia boli počas celej svojej histórie citliví najmä na to, ako veľmi sa menilo prostredie okolo nich,“ konštatuje Burke.
Samotná klíma však nemôže byť jediným vysvetlením zániku neandertálcov. Fosílne a archeologické dôkazy ukazujú, že neandertálci už predtým prežili viacero chladných období. Neboli teda druhom, ktorý by sa zrútil len preto, že sa ochladilo.
Zaujímavé je, že štúdia naznačuje rozdelenie európskych neandertálcov na západnú a východnú časť. Na východe mohli byť skupiny slabšie napojené na širšiu sieť kontaktov. Keď sa podmienky zhoršili, mohli zostať viac izolované, s menšou možnosťou presunu, výmeny informácií alebo obnovy populácie po kríze.
Na západe mohli neandertálci vydržať dlhšie. No práve tam narážali na nový tlak
Na Pyrenejskom polostrove, na západnom okraji neandertálskeho sveta, mohli lepšie prepojené oblasti pomôcť niektorým skupinám prežiť dlhšie. Takéto územia fungovali ako útočiská. Keď sa podmienky zhoršili, populácia sa mohla stiahnuť do priaznivejších oblastí a pri zlepšení klímy sa z nich znovu šíriť ďalej.
Lenže práve západ Európy ukazuje, prečo neexistuje jedna jednoduchá odpoveď. V niektorých oblastiach mohol príchod Homo sapiens pridať ďalší tlak na neandertálske skupiny, ktoré už boli oslabené malým počtom jedincov alebo slabšími kontaktmi s okolím. Nešlo však nutne o priamy „boj o jaskyňu“. Pravdepodobnejší je zložitejší obraz, v ktorom sa miešali kontakty, občasná konkurencia, kríženie a postupné populačné zmeny.
Zaujímavé tiež je, že vhodné územia oboch druhov sa podľa modelov nikdy neprekrývali o viac než približne 5 percent dostupného vhodného prostredia, bez ohľadu na klimatickú fázu. To oslabuje predstavu, že neandertálci zmizli preto, lebo ich moderní ľudia jednoducho vytlačili z rovnakých lovísk.
To však neznamená, že sa nestretávali. Modely ukazujú potenciál kontaktu najmä v oblasti Francúzska, Kantábrie a Talianska. Práve tam mohli byť interakcie najdôležitejšie, pretože išlo o regióny, ktoré mohli mať pre prežitie populácií strategický význam.
Neandertálci možno nestratili schopnosť prežiť. Stratili výhodu siete
Burke upozorňuje, že tieto dávne procesy pripomínajú aj dnešný svet. Ľudia sa nepresúvali len preto, že chceli obsadiť nové územie. Migrovali vtedy, keď hľadali lepšie podmienky, bezpečnejšie miesta, príbuzných alebo skupiny, ktoré im v kríze mohli pomôcť.
„Ľudská migrácia existovala vždy a umožňovali ju mobilita aj sociálne siete. Aj dnes, napriek hraniciam, hustote obyvateľstva a sociálnym nerovnostiam, ľudia migrujú z podobných dôvodov: hľadajú priaznivejšie miesta, chcú sa spojiť s blízkymi alebo sa pridať k sieťam vzájomnej pomoci,“ poznamenáva Burke.
Moderné modelovanie ukázalo, že vhodné prostredie pre neandertálcov nezmizlo naraz. Klimatický stres preto sám osebe nevysvetľuje ich zánik. Rovnako nestačí ani jednoduchá predstava, že ich Homo sapiens priamo vytlačil z Európy.
Oveľa pravdepodobnejší je pomalší a regionálne odlišný proces, v ktorom sa miešali klimatické výkyvy, malé populácie, slabšie prepojenie skupín, demografický tlak a kontakty s modernými ľuďmi. Neandertálci možno neprehrali preto, že by nevedeli prežiť. Mohli sa ocitnúť vo svete, kde sa krízy hromadili rýchlejšie, než ich slabšie prepojené skupiny dokázali spoločne ustáť.
