Zohral AI model od Anthropicu úlohu pri útoku USA na iránsku školu? Pentagon o tom zatiaľ nechce hovoriť
Zohral AI model Claude od spoločnosti Anthropic úlohu pri plánovaní útoku USA na iránsku školu? Pentagon o využití umelej inteligencie zatiaľ mlčí a incident otvoril otázky o tom, akú moc dnes algoritmy získavajú vo vojne.
Moderné vojny sa menia rýchlejšie než technológie v civilnom svete. Armády dnes pracujú s obrovským množstvom dát, satelitné snímky, záznamy z dronov, spravodajské analýzy či komunikácia zachytená v teréne. V posledných rokoch sa preto čoraz viac hovorí o tom, že časť tejto práce preberá umelá inteligencia. Najnovšie správy z konfliktu okolo Iránu ukazujú, že táto debata už nie je len teoretická.
Podľa viacerých médií americká armáda využila pri plánovaní útokov model Claude, ktorý vyvinula spoločnosť Anthropic. Takéto systémy dokážu rýchlo analyzovať veľké množstvo informácií a vyhodnocovať potenciálne ciele. Otázka však znie, kde presne končí analýza a kde začína rozhodnutie o útoku, informuje portál Futurism.
Debatu o úlohe umelej inteligencie odštartoval útok na školu
Jedným z najdiskutovanejších momentov posledných dní sa stal letecký útok na dievčenskú školu Shajareh Tayyebeh v iránskom meste Minab. Podľa dostupných informácií pri ňom zahynulo približne 165 ľudí, väčšinou detí vo veku sedem až dvanásť rokov. Desiatky ďalších utrpeli zranenia.
The Iranian government confirmed today that more than 170 students of an elementary school were killed in the US-Israeli bombing on February 28, saying children account for about 30% of the people killed in the war so far.
„In their heinous crimes, the US-Israeli aggressors… pic.twitter.com/lU0XleviWy
— United News of India (@uniindianews) March 6, 2026
Situácia sa ešte viac skomplikovala po správach o druhom výbuchu na tom istom mieste. Ten zasiahol rodičov a záchranárov, ktorí prišli po prvom zásahu pomôcť.
Neprehliadni
Takýto postup sa v armádnej terminológii označuje ako „double tap“, teda opakovaný úder na rovnaké miesto. Kritici upozorňujú, že podobná taktika sa objavila už v minulosti v rôznych konfliktoch.
Po útoku sa objavila otázka, ktorá sa rýchlo rozšírila aj mimo vojenských kruhov, akú úlohu pri výbere cieľa zohrala umelá inteligencia?
Pentagon sa rozhodol o úlohe AI nateraz mlčať
Novinári sa obrátili priamo na americkú armádu. Pentagon ich odkázal na regionálne veliteľstvo CENTCOM, ktoré koordinuje operácie na Blízkom východe.
„Momentálne k tomu nemáme žiadne informácie,“ uviedlo veliteľstvo CENTCOM.
Takáto reakcia nevysvetlila, či AI analyzovala iba dáta alebo či mala v procese plánovania výraznejšiu úlohu.
Armáda nevidí postup, akým AI k rozhodnutiu dospela
Pri systémoch ako Claude alebo GPT sa často spomína pojem „black box“, teda čierna skrinka. Tieto modely dokážu vyhodnotiť veľké množstvo informácií a ponúknuť výsledok v podobe pravdepodobnosti alebo odporúčania.
Problém nastáva v tom, že človek často nevidí presnú logiku, ktorá k tomuto záveru viedla.
Umelá inteligencia totiž niekedy vytvorí chybný záver s vysokou mierou istoty. Tento jav sa označuje ako „halucinácia algoritmu“.
Ako príklad môžeme uviesť situáciu, v ktorej systém analyzuje satelitné snímky. Detské ihrisko pri škole môže mať zhora podobný vzor pohybu ako tréningová plocha pre drony. Algoritmus preto vyhodnotí objekt ako vojenský cieľ. Operátor potom uvidí len výsledok, cieľ s vysokou pravdepodobnosťou.
Niektorí analytici upozorňujú, že moderné armády čoraz častejšie pracujú práve s takouto štatistickou pravdepodobnosťou namiesto klasickej hĺbkovej analýzy.
Automatizácia neráta so svedomím ako rozhodujúcim faktorom
Debata o umelej inteligencii na bojisku sa objavila už skôr počas vojny v Gaze. Investigatívne médiá informovali o systéme Lavender, ktorý pomáhal identifikovať potenciálne ciele.
„Na každý cieľ som venoval asi dvadsať sekúnd. Moja úloha bola len potvrdiť rozhodnutie systému,“ hovorí jeden zo spravodajských dôstojníkov.
Takýto spôsob práce vytvára zvláštny psychologický efekt. Keď človek posudzuje ciele jednotlivo, prirodzene uvažuje nad dôsledkami. Ak však systém predloží stovky návrhov za hodinu, nastáva kognitívne preťaženie. Operátor potom často funguje len ako formálne potvrdenie rozhodnutia.
Smutnou realitou vojny je fakt, že nepriateľ niekedy môže ukryť dôležitú vojenskú operáciu za nevinne vyzerajúci cieľ. Kým však armáda nemá stopercentnú istotu v tom, že je cieľ skutočne využívaný na vojenské účely, môže sa na základe svedomia rozhodnúť útok zamietnuť, aspoň kým sa nedostanú na povrch nové skutočnosti. Spravodajské informácie môžu byť nesprávne a človek má v sebe vnútorného „sudcu“, ktorý mu hovorí, že ak by sa pomýlil, za jeho chybné rozhodnutie zaplatia nevinní ľudia.
Umelá inteligencia sťažuje určovanie zodpovednosti
S rastúcim využívaním umelej inteligencie vzniká aj právny problém. Medzinárodné právo stále počíta s tým, že konečné rozhodnutie urobí človek.
V praxi však môže vzniknúť spor o zodpovednosť. Armáda môže tvrdiť, že rozkaz vydal človek. Ten človek môže namietať, že dôveroval najlepšiemu analytickému nástroju, aký mal k dispozícii.
Práve tento problém sa stal témou diskusií medzi právnikmi a expertmi na vojenské technológie.
Najväčšie AI spoločnosti mali doteraz zákaz využitia svojich modelov na vojenské účely
Ďalším zaujímavým aspektom je postoj technologických firiem. Spoločnosti ako Anthropic alebo OpenAI mali dlhé roky v podmienkach používania zákaz využitia ich modelov na tvorbu zbraní alebo spôsobenie fyzickej ujmy.
Situácia sa však postupne mení. Pod tlakom vlád a bezpečnostných inštitúcií začali firmy vytvárať špeciálne verzie modelov pre štátne agentúry.
Tie môžu fungovať s inými pravidlami než verejné verzie dostupné pre bežných používateľov. Niektorí odborníci preto tvrdia, že dnešné vojenské projekty predstavujú moment, keď sa technologická etika stretla s vojenskou efektivitou.
AI už prenikla do vojny, s najväčšou pravdepodobnosťou len tak ľahko neodíde
Použitie umelej inteligencie vo vojenstve sa pravdepodobne bude ďalej rozširovať. Moderné algoritmy dokážu spracovať množstvo dát, ktoré by ľudské analytické tímy vyhodnocovali celé dni.
Zároveň však vzniká nová otázka, ak systém navrhne cieľ a človek ho len potvrdí, kto v skutočnosti urobí rozhodnutie? Čo ak sa v budúcnosti ľudský faktor odstráni úplne?
Presnú odpoveď zatiaľ neponúkli ani armády, ani technologické firmy. Konflikt okolo Iránu však ukázal, že táto debata už nepatrí len do akademických diskusií o budúcnosti vojny.
