Zem sa opäť spojí do jedného superkontinentu. Vedci upozorňujú, že to môže byť pre ľudstvo likvidačné
Vedci upozorňujú, že o stovky miliónov rokov sa môžu kontinenty opäť spojiť do jedného superkontinentu. Takéto usporiadanie Zeme by mohlo zásadne zmeniť podmienky života na planéte.
Predstav si mapu sveta tak, ako ju poznáš dnes. Európa, Afrika, Amerika, Ázia. Atlantik medzi nimi pôsobí stabilne, večne a nemenne. Lenže geológovia upozorňujú, že práve tento oceán nemusí byť taký bezpečný, ako sa zdá. A ak majú pravdu, môže to znamenať začiatok konca jedného z najväčších cyklov v histórii planéty.
Nejde o žiadnu katastrofickú víziu, ale o dôsledok fyziky a pohybu litosférických platní, ktorý prebieha pod našimi nohami každý deň. Na tému upozornil server popularmechanics.com.
Superkontinenty nie sú výnimočné. Sú pravidlom
Zem už v minulosti viackrát spojila všetky kontinenty do jedného celku. Najznámejším príkladom je Pangea, ktorá sa začala rozpadať približne pred 200 miliónmi rokov. No nebola prvá. Pred ňou existovali aj Rodinia, Columbia či Kenorland.
Tento opakujúci sa rytmus planéty má v geológii názov: Wilsonov cyklus. Kontinenty sa spoja, rozpadnú, vytvoria nové oceány, tie sa časom uzavrú a cyklus sa zopakuje. Nejde o náhodu, ale o základný mechanizmus fungovania planéty.
Niektorí geológovia dnes naznačujú, že by sme mohli byť práve uprostred ďalšej fázy tohto cyklu.
Neprehliadni
Atlantik sa rozširuje už 180 miliónov rokov. Fyzika však naznačuje, že to nemôže trvať večne
Dlhé roky sa predpokladalo, že Atlantik sa bude ešte dlho rozširovať. Na jeho dne sa nachádza stredoatlantický chrbát, kde sa oceánska kôra neustále tvorí a kontinenty sa od seba pomaly vzďaľujú.
Lenže novšie geologické pozorovania pri juhozápadnom okraji Iberského polostrova naznačujú niečo iné. Objavujú sa náznaky, že by sa tam mohla začať formovať nová subdukčná zóna.
Subdukcia nastáva vtedy, keď sa oceánska litosféra začne podsúvať pod inú platňu a klesať do plášťa, a práve v tomto momente sa láme osud oceánu. Keď sa raz tento proces spustí, oceán sa postupne začne zatvárať.
Staré oceánske dno je nestabilné
Vedci argumentujú fyzikou. Staré oceánske dno je chladnejšie a hustejšie než mladé. Časom sa stáva gravitačne nestabilné. Veľké, staré oceánske panvy tak nemôžu existovať navždy. Skôr či neskôr sa musia „odstrániť“ prostredníctvom subdukcie. Zjednodušene povedané, čím je oceánske dno staršie, tým je ťažšie, až sa napokon začne vlastnou váhou prepadávať späť do vnútra Zeme.
Pacifik je dnes plný subdukčných zón. Práve preto sa okolo neho nachádza tzv. Ohnivý kruh, kde vzniká približne 80 percent veľkých zemetrasení.
Atlantik je zatiaľ tektonicky pokojnejší než Pacifik. Ak by sa to zmenilo, prepisoval by sa celý súčasný geologický cyklus.
Ak sa Atlantik pridá k Pacifiku, vznikne nový superkontinent pri rovníku
Jedna z hypotéz predpokladá, že by sa začali zatvárať súčasne Pacifik aj Atlantik. Výsledkom by bol nový superkontinent nazvaný Aurica.
Na rozdiel od známej Pangea by sa Aurica formovala najmä v oblasti rovníka. Nešlo by o jednoduché zopakovanie minulosti, ale o novú konfiguráciu planéty.
Existujú aj iné modely budúceho vývoja, napríklad Novopangea, Pangea Proxima či Amasia. Rozdiel medzi nimi spočíva najmä v tom, ktoré oceány sa budú zatvárať a ktoré zostanú otvorené.
Aurica je špecifická tým, že nestojí len na abstraktnom modeli, ale na konkrétnom mechanizme, možnej iniciácii subdukcie v Atlantiku.
Nové usporiadanie planéty by mohlo spustiť globálne oteplenie alebo dobu ľadovú
Klimatické modely naznačujú, že rozloženie kontinentov zásadne mení cirkuláciu oceánov aj atmosféry. Ak by sa väčšina pevniny sústredila pri rovníku, planéta by sa mohla otepliť o niekoľko stupňov. Ak by sa kontinenty presunuli k pólom, mohlo by dôjsť k rozsiahlemu zaľadneniu.
Keď sa kontinenty spoja do jedného celku, vnútrozemie sa môže stať extrémne suchým a horúcim, oceánska cirkulácia sa naruší a globálny klimatický systém sa dostane pod tlak.
Takéto modely preto treba čítať ako možnosti, nie ako presnú predpoveď budúcnosti. Nevieme, ako bude vyzerať vegetácia o 200 miliónov rokov, aké budú koncentrácie skleníkových plynov ani aká intenzívna bude vulkanická aktivita.
Vedci upozorňujú: nový superkontinent by mohol byť pre ľudstvo likvidačný
Formovanie superkontinentu v minulosti často sprevádzali dramatické zmeny klímy, masívna vulkanická aktivita a obdobia rozsiahlych vymieraní. Keď sa kontinenty spoja do jedného celku, vznikne obrovské vnútrozemie vzdialené stovky až tisíce kilometrov od oceánov, ktoré dnes regulujú teplotu a vlhkosť. Takéto oblasti sa môžu stať extrémne horúcimi, suchými a klimaticky nestabilnými.
Zároveň sa mení oceánska cirkulácia, ktorá dnes rozvádza teplo po planéte. Ak sa tento „dopravníkový pás“ naruší, môže dôjsť k prudkým výkyvom teplôt, rozsiahlemu zaľadneniu alebo naopak k dlhodobému prehrievaniu niektorých oblastí. K tomu sa pridáva zvýšená sopečná aktivita pri kolízii platní, ktorá môže uvoľňovať obrovské množstvá oxidu uhličitého a ďalších plynov do atmosféry.
Veľké superkontinenty majú navyše tendenciu zadržiavať teplo vo vnútrozemí. Modely naznačujú, že teploty by v niektorých oblastiach mohli prekročiť hranice, ktoré sú dlhodobo tolerovateľné pre cicavce. Kombinácia vysokých teplôt a vlhkosti totiž môže dosiahnuť takzvanú „wet-bulb“ hranicu, pri ktorej sa telo nedokáže ochladzovať potením.
Takáto kombinácia extrémneho tepla, sucha, narušenej cirkulácie oceánov a zvýšených emisií skleníkových plynov by mohla vytvoriť podmienky, v ktorých by sa rozsiahle časti planéty stali pre človeka prakticky neobyvateľné.
Nešlo by ale o náhlu apokalypsu, ale o postupnú stratu obyvatelných pásiem, kolaps ekosystémov a narušenie potravinových reťazcov. V minulosti podobné geologické prechody viedli k masovým vymieraniam druhov.
Tieto zmeny sa však nedejú dramaticky ani náhle. Kontinenty sa pohybujú rýchlosťou niekoľkých centimetrov ročne. No v horizonte miliónov rokov stačí aj takáto pomalá zmena na to, aby úplne prepísala podmienky života na Zemi.
