Tvoj mozog ťa klame: Vidíš tváre tam, kde žiadne nie sú a vedci už vedia prečo
Ľudský mozog rozpoznáva tváre aj tam, kde nie sú. Nová štúdia z University of Surrey ukazuje, že ilúzie tvárí, tzv. pareidólia, priťahujú našu pozornosť ešte silnejšie než skutočné tváre.
Aj ty mávaš ten pocit, že občas vidíš rôzne tváre v objektoch, aj keď tam reálne nie sú? Stáva sa ti, že rozoznávaš tváre v oblakoch alebo na prednej maske auta? Ukazuje sa, že tvoj mozog je na to doslova naprogramovaný. Fascinujúca nová štúdia vedcov z University of Surrey dokazuje, že naša pozornosť nie je ovplyvňovaná len skutočnými ľudskými tvárami, ale aj iluzórnymi obrazmi tváre, a to úplne odlišnými mentálnymi mechanizmami.
Ak sa pýtaš, prečo sa to deje, je to dané tým, že ľudský mozog je nastavený na rozpoznávanie tvárí, aj keď sú len naznačené. Tento jav je úplne bežný a má svoje korene v evolúcii, je výhodnejšie tvár „vidieť“, aj keď tam nie je, než si ju nevšimnúť, keď tam skutočne je.
Výskum zároveň naznačuje, akými šikovnými spôsobmi by tento jav mohli využiť marketéri na upútanie tvojej pozornosti. Na fenomén upozornil server ScienceDaily.
Nová štúdia hrá do karát marketingovým špecialistom, ktorí sa dlhodobo snažia nájsť spôsoby, ako nenásilne zaujať potenciálnych zákazníkov. V minulosti sa v reklame experimentovalo s tzv. podprahovým vnímaním, vytváraním obrazcov alebo slov v pozadí, ktoré divák vedome nevnímal, no mohli ovplyvniť jeho správanie. Tieto techniky sú dnes zakázané.
Teraz však pozornosť púta nový, legálny fenomén, pareidólia. Predstav si ju ako zoskupenie tvarov a prvkov, ktoré v tvojom mozgu evokujú obraz tváre. Štúdia z University of Surrey skúmala, ako práve takéto ilúzie dokážu efektívne zaujať pozornosť a ovplyvniť správanie spotrebiteľa.
Neprehliadni
Ako prebiehal experiment?
Výskumníci uskutočnili štyri experimenty typu „gaze cueing task“ na vzorke 54 dobrovoľníkov. Tento typ experimentu skúma, ako ľudia automaticky presúvajú svoju pozornosť v smere, ktorým sa niečo „pozerá“. V tomto prípade išlo o dva typy podnetov, skutočné tváre s odvráteným pohľadom a objekty evokujúce tváre (pareidóliu).
Zistilo sa, že účastníci opakovane presúvali svoju pozornosť v smere, ktorým „hľadeli“ oba typy podnetov, teda nielen skutočné oči, ale aj „iluzórne oči“ v pareidólii. Mechanizmy, ktoré za tým stoja, sa však líšia. Pri reálnych tvárach sa pozornosť sústreďuje na konkrétne prvky, predovšetkým oči. Pri pareidólii však náš mozog spracúva celkovú štruktúru tváre ako celok, vrátane polohy „očí“, „úst“ a ďalších čŕt. Práve preto na iluzórne tváre reagujeme ešte silnejšie.
„Náš výskum ukazuje, že ako odvrátené pohľady skutočných tvárí, tak aj vnímané tváre v objektoch môžu ovplyvniť, kam sa pozeráme, ale robia to rozdielnymi cestami. Skutočné tváre spracúvame cez jednotlivé črty, napríklad smer pohľadu. Pri objektoch, ktoré pripomínajú tvár, však spracovávame ich celkovú štruktúru a umiestnenie očiam podobných prvkov, čo vedie k ešte silnejšej pozornosti,“ uviedla Dr. Di Fu, lektorka kognitívnej neurovedy na University of Surrey.
Dr. Fu zároveň zdôrazňuje, že tieto poznatky nemusia zostať len v laboratóriách.
„Naše zistenia môžu mať aj praktické využitie, napríklad v oblasti reklamy. Inzerenti by mohli cielene využívať dizajny s usporiadaním pripomínajúcim tvár s výraznými očnými prvkami, čím by zvýšili pozornosť spotrebiteľov a zanechali trvalejší dojem o produkte.“
