Tvoj mozog nebol stvorený na toľko zlých správ naraz. Preto ťa ranné otvorenie telefónu dokáže vyčerpať ešte pred kávou
Čoraz viac ľudí sa vyhýba správam. Mozog reaguje na negatívne titulky ako na hrozbu a nekonečný prúd informácií ho môže psychicky vyčerpávať.
Ráno, ešte pred prvou kávou, vojna v jednej krajine, finančný otras v druhej, klimatická katastrofa v tretej. Mozog, ktorý sa vyvinul na to, aby zaregistroval šuchotanie v tráve za dedinou, teraz musí spracovať hrozby z celej planéty, a to ešte pred obedom. Presne tu vzniká to, čo mnohí opisujú ako pocit státia pod vodopádom nepretržitých zlých správ. Podľa správy Reuters Institute Digital News Report 2025 sa tomuto vodopádu niekedy alebo často snaží vyhnúť 40 percent ľudí na celom svete. Spolu s rokom 2024 ide o najvyššiu hodnotu, akú tento prieskum doteraz zaznamenal. Na tému upozornil server The Conversation.
Problém nie je v tom, že ľudia sa prestali zaujímať o svet. Problém je, že ľudský mozog jednoducho nebol navrhnutý na takýto objem vstupov. Keď sa na to pozrieš takto, únava zo správ už nevyzerá ako slabosť. Skôr ako signál, že mozog dostáva viac hrozieb, než dokáže pokojne spracovať.
Mozog, ktorý prežil, bol mozog naladený na hrozbu
Existuje niečo, čo psychológovia nazývajú negativity bias, teda sklon k negativite. Ide o jedno z najlepšie zdokumentovaných zistení v kognitívnej vede. Ľudská myseľ prikladá negatívnym informáciám väčšiu váhu, všíma si ich rýchlejšie a pamätá si ich dlhšie.
Predok, ktorý ignoroval šuchotanie v tráve, zanechal menej potomkov než ten, kto sa zastavil a pozrel. Cena za prehliadnutie skutočnej hrozby bola smrť. Cena za planý poplach bola len niekoľko minút zbytočnej ostražitosti. Mozog, ktorý prežil, bol mozog naladený na nebezpečenstvo.
Neprehliadni
Inými slovami, negativita nie je chyba v systéme. Je to pôvodne funkcia. Háčik je v tom, že mozog sa od tých čias zásadne nezmenil. Sme ten istý druh ako pred tisíckami rokov. Zmenilo sa len to, koľko sveta je náš nervový systém nútený skenovať.
Zlé správy na nás fungujú až nepríjemne dobre
Štúdia publikovaná vo vedeckom časopise Nature Human Behaviour analyzovala približne 105-tisíc rôznych verzií spravodajských titulkov, ktoré priniesli asi 5,7 milióna kliknutí pri viac než 370 miliónoch zobrazení. Každé ďalšie negatívne slovo v priemerne dlhom titulku zvýšilo mieru preklikov o 2,3 percenta, zatiaľ čo pozitívne slová mali opačný efekt. Platformy, ktoré žijú z pozornosti, teda nie sú len pasívnym zrkadlom reality. Zosilňujú jej najtmavšie časti, pretože práve tie vyvolávajú reakciu.
Telo pritom reaguje ešte skôr, než myseľ stihne rozhodnúť, či je hrozba vôbec relevantná. Výskumy ukazujú, že ľudia vykazujú merateľne silnejšie fyziologické odpovede na negatívne správy než na pozitívne. Zrýchlený tep, telesné napätie či stresová reakcia sa môžu spustiť aj pri správe o konflikte na druhom konci sveta, s ktorým nemáš žiaden priamy súvis.
Keď sa sledovanie správ zmení na problém, telo aj hlava to začnú cítiť
Niektorí vedci zaviedli pre krajný prípad tohto stavu odborný rámec: Problematic News Consumption, skrátene PNC. Ide o vzorec konzumácie správ, ktorý vedie k posadnutosti, emocionálnej dysregulácii a narušeniu každodenného fungovania. V štúdii z roku 2022 spĺňalo kritériá závažného PNC približne 17 percent amerických dospelých. Z tejto skupiny hlásilo 61 percent, že sa fyzicky cítia zle dosť často alebo veľmi často, v porovnaní s približne šiestimi percentami tých, ktorí tento vzorec neprejavovali.
Čo to znamená v praxi? Že únava zo správ nie je len otázkou nálady. Môže sa dotýkať aj zdravia. A nie rovnako pre všetkých. Pre menšinové komunity, napríklad imigrantov, môže byť kognitívna záťaž ešte ťažšia, a možnosť jednoducho prestať sledovať správy podstatne menej dostupná, keď správy hovoria o ich krajine pôvodu.
Vypnutie telefónu nie je riešenie, aj keď to tak vyzerá
Presne tu sa skrýva najpodstatnejší paradox celej situácie. Únava zo správ tlačí ľudí k tomu, aby sa od informácií odstrihli. No demokracia stojí na informovaných občanoch. Ustúpenie od dôveryhodných zdrojov problém nepomáha riešiť. Len otvára priestor pre dezinformácie, ktoré si cestu k tebe aj tak nájdu. Mozog naladený na negativitu bude reagovať na senzačný obsah bez ohľadu na to, odkiaľ príde.
Riešenie teda nie je úplne vypnúť správy. Je to iný vzťah k správam. Výskum v oblasti vnímanej kontroly a stresu dlhodobo ukazuje, že jedným z najsilnejších prediktorov psychického utrpenia je prázdnota medzi vedomím a schopnosťou konať. Keď vieš o probléme, ale nemáš pocit, že môžeš čokoľvek urobiť, stres rastie. Identifikovanie čo i len malej konkrétnej reakcie na to, čo čítaš, tento pocit reguluje.
Najhoršie nie sú samotné správy, ale spôsob, akým ich celý deň dávkujeme mozgu
Niekoľko prístupov môže pomôcť. Ohraničiť konzumáciu správ na konkrétne časové okná znižuje pocit zahltenia. Uprednostniť hĺbku pred objemom, jeden dôkladne napísaný dlhší článok informuje lepšie než séria emocionálne nabitých postov na sociálnych sieťach. A rozpoznať obsah, ktorý bol navrhnutý nie na informovanie, ale na vyvolanie hnevu, takzvaný rage bait, je samo osebe ochranný mechanizmus. Keď vieš, že niekto chce tvojou reakciou predovšetkým zarobiť na pozornosti, získaš užitočný kognitívny odstup.
Mozog nebol stvorený na vstup v takomto rozsahu. Ale bol stvorený na to, aby sa adaptoval. Otázka nie je, či správy prestanú byť zlé. Otázka je, či sa tvoj vzťah k nim stane vedomejším skôr, než ho za teba preberie algoritmus.
