Tento primát je jediný, ak rátame aj človeka, ktorý nezabíja vlastných: Mali by sme si brať príklad, hovoria vedci
Výskumníci sa pozreli na šimpanzov Bonobo a zistili, že ide o jediný druh primáta, ktorý nezabíja členov vlastného druhu. Na riešenie konfliktov majú zaujímavý spôsob.
Ľudia si radi nahovárajú, že sú výnimoční. Keď sa však pozrieš bližšie na evolúciu, zistíš, že väčšina nášho správania vznikla dávno pred nami. Reagujeme na ohrozenie, hľadáme spojencov a zbližujeme sa, keď cítime tlak zvonka. Vedci tento jav označujú ako „efekt spoločného nepriateľa“. Paradoxne ho však dnes nepozorujú len u ľudí či šimpanzov, ale aj u druhu, ktorý sa násiliu systematicky vyhýba, u bonobov, informuje portál Earth.
Bonobovia patria medzi našich najbližších príbuzných. S človekom zdieľajú približne 98,7 % DNA a spolu so šimpanzmi sa oddelili od spoločného predka pred piatimi až šiestimi miliónmi rokov. Napriek tomu sa ich spoločenské správanie vyvinulo úplne iným smerom. Kým šimpanzie skupiny vedú krvavé konflikty a občas zabíjajú príslušníkov vlastného druhu, bonobovia takýto jav nepoznajú. A to vrátane ľudí, medzi primátmi ide o výnimočný prípad.
Jediný primát, ktorý nezabíja členov vlastného druhu
Medzinárodný výskumný tím pod vedením Kjótskej univerzity sa rozhodol overiť, či aj bonobovia reagujú na prítomnosť „cudzincov“ podobne ako iné druhy. Vedci sledovali osem skupín v piatich lokalitách a pustili im nahrávky hlasov cudzích bonobov. Očakávali agresiu alebo aspoň napätie. Namiesto toho zaznamenali niečo iné.
Bonobovia spozorneli, viac sa sledovali a mierne posilnili vzájomné sociálne väzby, najmä prostredníctvom groomingu. Reakcia nebola dramatická, no bola konzistentná.
„Bonobovia jasne registrovali prítomnosť cudzej skupiny, no namiesto eskalácie konfliktu posilnili vnútroskupinovú súdržnosť,“ uvádzajú autori štúdie: „Efekt spoločného ohrozenia sa teda objavil aj tu, len v oveľa jemnejšej podobe.“
Rozdiel medzi bonobmi a šimpanzmi však nespočíva v slabosti. Mier v spoločnosti bonobov nevzniká z pasivity, ale z aktívnej sociálnej práce. Kým u šimpanzov udržiava hierarchiu fyzická dominancia samcov, u bonobov funguje iný mechanizmus. Základom moci sa stalo spojenectvo samíc. Ak sa mladý samec správa agresívne alebo prekračuje hranice, samice sa spoja a spoločným tlakom ho spacifikujú. Nejde o smrteľné tresty, ale o jasné nastavenie pravidiel. Agresia sa tu netoleruje.
Neprehliadni
Ich mierové správanie podporuje aj fyzická stavba tela a mimika. Bonobovia trávia viac času chôdzou na dvoch nohách než väčšina primátov a ich proporcie pôsobia prekvapivo „ľudsky“. Majú tmavé tváre, výrazné ružové pery a mimoriadne expresívne oči. Keď sa ti bonobo zahľadí do tváre, nepôsobí ako zviera sledujúce objekt, ale ako by čítal tvoju reakciu. Práve schopnosť vnímať emócie a reagovať na ne tvorí základ ich spoločnosti.
Zaujímavý spôsob riešenia konfliktov
Najvýraznejším rozdielom je však spôsob riešenia konfliktov. Bonobovia používajú sexualitu ako sociálny nástroj. Slúži im ako pozdrav, forma zmierenia aj ventil napätia. Kým u väčšiny živočíchov má sex čisto reprodukčnú funkciu, u bonobov funguje ako „sociálne lepidlo“. Tento mechanizmus znižuje frustráciu, ktorá u iných druhov vedie k bitkám a zabíjaniu. Tam, kde by šimpanzy bojovali, bonobovia obnovia vzťahy kontaktom.
„Ak by bol efekt spoločného nepriateľa viazaný výlučne na násilné druhy, u bonobov by sme ho vôbec nevideli,“ uviedol James Brooks, jeden z autorov štúdie.
Napriek tomu sa objavil, hoci v oslabenej forme. To naznačuje, že tento mechanizmus vznikol ešte pred rozdelením vývojových línií človeka, šimpanza a bonoba.
Z pohľadu evolúcie ide o dôležitý signál. Konflikt síce sprevádza náš rod milióny rokov, no nepredstavuje nevyhnutný osud. Bonobovia ukazujú, že rovnaké biologické základy môžu viesť k odlišným spoločenským stratégiám. Reagujú na hrozbu, no namiesto útoku posilňujú vzťahy.
Nejde o romantickú predstavu mierumilovných primátov. Ide o funkčný model spoločnosti, ktorá sa naučila regulovať agresiu bez vraždenia. Bonobovia nám tým nepriamo pripomínajú, že schopnosť spolupracovať patrí medzi naše najstaršie dedičstvo. Otázka neznie, či ju máme, ale či ju dokážeme používať.
