Blíži sa konflikt na Mesiaci? Toto môžeme urobiť, aby sa z neho nestal „divoký západ“
Krajiny pripravujú svojich astronautov na cestu na Mesiac, no naše medzinárodné právo zatiaľ tak ďaleko nesiaha.
Misia na Mesiac sa blíži a krajiny začnú riešiť úplne nové problémy. Už nejde o to, kto zapichne vlajku ako prvý. Tentoraz pôjde o to, kto si na Mesiaci postaví základňu a kto si ponechá prístup k tomu najcennejšiemu, čo tam leží, teda k ľadu, energiám a minerálom. A hoci to znie ako začiatok sci-fi seriálu, realita sa k nemu približuje rýchlejšie, než by ti bolo príjemné, píše The Conversation.
Pôvodné éry výskumu Mesiaca ovládol americký program Apollo a s nimi aj ikonické pesničky. Sinatra si v roku 1964 naspieval Fly Me to the Moon a ani netušil, že sa jeho hlas prepojí s víťazstvom misie Apollo 11. V roku 1969 uveril Západ tomu, že sa dá zvládnuť hocičo. Dnes však stojí pred úplne inou érou.
Mesiac prestáva byť dekoráciou, stáva sa miestom, kde sa býva
USA, Čína a ich partneri sa púšťajú do plánov, ktoré rátajú s trvalou prítomnosťou na juhu Mesiaca. Prečo práve tam? Lebo v trvalo zatienených kráteroch leží ľad. Ten ľad vieš premeniť na vodu, kyslík alebo na raketové palivo. A keď má niečo hodnotu v priestore, kde každý kilogram stojí desiatky tisíc eur, vzniká aj obrovská motivácia obsadiť si najlepšie miesta.
Mesiac pravdepodobne obsahuje aj ďalšie dôležité suroviny, vrátane vzácnych kovov. Lenže tieto zásoby sú obmedzené. Miesta vhodné na pristátie a výstavbu základní tiež nie sú nekonečné. Krajiny preto smerujú k rovnakému bodu a ich záujmy sa začnú prekrývať. Kde sa prekrývajú záujmy, vzniká riziko konfliktu.
Ako zabrániť tomu, aby sa Mesiac zmenil na vesmírny divoký západ
Riešenia existujú, no ich dodržiavanie si vyžaduje vôľu spolupracovať. Základom je Zmluva o vesmíre z roku 1967. Tá tvrdí, že vesmír nemôže patriť žiadnej krajine. Žiadne nároky, žiadne územné nálepky, žiadne „toto je naše územie“. Zároveň hovorí, že vesmír je spoločným priestorom pre všetky štáty.
Neprehliadni
Popri politických a právnych napätiach stojí v pozadí aj silná ekonomická motivácia. Hlavnými zástancami práva na vesmírnu ťažbu nie sú len americké štátne inštitúcie, ale najmä súkromné spoločnosti. Práve ich intenzívny lobing stál pri zrode iniciatív, akými sú Artemis Accords. Firmy, ktoré plánujú investovať miliardy do technológií potrebných na ťažbu ľadu či kovov na Mesiaci, žiadajú právnu istotu, že si budú môcť ponechať to, čo vyťažia. Táto komercializácia mimozemských zdrojov je jedným z najspornejších bodov celého rámca. Podľa kritikov ide o nepriamu formu privlastňovania, ktorá komplikuje medzinárodnú spoluprácu.
Kameň úrazu sa objaví aj pri samotnej vode a mineráloch. Dokáže ich niekto využívať bez toho, aby si ich privlastnil? Tu začína právny labyrint, ktorý Artemis Accords či Moon Agreement len čiastočne riešia.
Artemis Accords a medzinárodná koordinácia
USA prišli s iniciatívou Artemis Accords, dobrovoľným balíkom pravidiel pre zodpovedné správanie na Mesiaci. Hovorí sa v ňom, že ťažba vesmírnych zdrojov nepredstavuje vlastníctvo Mesiaca. Tým sa snaží odstrániť strach, že prvá krajina pri stroji na ťažbu získa kontrolu nad všetkým.
Súčasťou sú aj „bezpečnostné zóny“, dočasné priestory okolo ťažobných operácií, ktoré majú zabrániť kolíziám a chaosu. Problém? Niektorým krajinám pripomínajú nenápadné oplotenie územia. Kritici tvrdia, že ide o zadné dvierka k nároku na územie.
Doteraz podpísalo Artemis Accords 56 štátov. Zaujímavé je, že napríklad Thajsko či Senegal spolupracujú s Čínou na jej lunárnom programe, a zároveň podpísali Artemis Accords. Tieto krajiny môžu slúžiť ako diplomatické „mosty“.
Moon Agreement je najjasnejší dokument, ktorý nikto nepodpísal
V roku 1979 vznikla Moon Agreement, zmluva, ktorá presne rieši spôsob využívania Mesiaca. Zavádza transparentnosť, povinnosť zdieľať informácie a dokonca aj medzinárodnú správu lunárnych zdrojov. Znie to ideálne.
Háčik je v tom, že USA, Čína ani Rusko ju nepodpísali. Bez ich účasti zostáva dokument prázdny. Napriek tomu obsahuje najčistejší rámec pre férové využívanie Mesiaca. Stačilo by, aby ho veľmoci konečne začali brať vážne alebo upravili pár článkov, aby vyhovovali realite 21. storočia.
Súčasná situácia smeruje k dvom veľkým projektom:
- USA pripravujú Artemis Base Camp.
- Čína plánuje ILRS (International Lunar Research Station).
ILRS však nie je len „program štátov bez skúseností vo vesmíre“. Do projektu sú zapojené aj Rusko a o účasť prejavila záujem aj ESA, hoci zatiaľ nejde o plné partnerstvo. Projekt tak nie je izolovaný a jeho úspech bude závisieť od spolupráce viacerých aktérov.
Obe základne potrebujú čas, ale preteky sú už v plnom prúde. NASA plánuje v roku 2026 vyslať Artemis II, prvú posádku, ktorá obletí Mesiac. Navyše predstavila novú triedu astronautov a čo je zaujímavé, väčšina z nich sú ženy.
Čína testovala svoju pilotovanú lunárnu loď Lanyue a pritiahla do projektu krajiny, ktoré doteraz nemali výraznú stopu vo vesmíre. Súťaženie sa tak rozšírilo medzi desiatky štátov.
Mesiac nie je miesto, kde si niekto postaví ranč
V 21. storočí neplatí logika „kto príde prvý, ten berie všetko“. Všetci, ktorí dorazia na Mesiac, zostanú stále len obyvateľmi Zeme, bez ohľadu na vlajku na skafandri.
Vesmír má potenciál podporiť diplomaciu, ekonomiku aj technologickú spoluprácu. A ak chceme, aby ľudstvo fungovalo mimo Zeme bez chaosu, krajiny musia spolupracovať a nie len súperiť. Práve teraz sa rozhoduje o tom, či pôjde o ďalší boj o územie, alebo o spoločný projekt, ktorý posunie civilizáciu ďalej.
