Simulácia 1 000 rokov ukázala, čo môže zachrániť civilizáciu pred definitívnym kolapsom
Nová štúdia ponúka možné vysvetlenie Fermiho paradoxu. Mimozemské civilizácie sa môžu opakovane zrútiť a obnoviť, preto ich nemusíme zachytiť v správnom čase.
Fermiho paradox patrí medzi najväčšie otázky, ktoré sprevádzajú hľadanie mimozemského života. Ak vo vesmíre vznikli ďalšie technologické civilizácie, prečo sme zatiaľ nezachytili žiadnu ich stopu? Jedno z vysvetlení hovorí, že inteligentný život je mimoriadne vzácny. Druhá možnosť je podstatne zaujímavejšia, civilizácie síce vzniknú, technologicky pokročia, no v určitom bode následne skolabujú.
Nová štúdia však pridáva ešte jednu možnosť. Civilizácia nemusí po kolapse definitívne zmiznúť. Mohla by sa opakovane zrútiť, obnoviť a znovu dosiahnuť technologickú úroveň, pri ktorej by ju bolo možné zachytiť na veľké vzdialenosti.
Vedci simulovali 1 000 rokov budúcnosti
Celia Blanco a jej kolegovia vytvorili model, ktorý obsahoval desať rôznych scenárov vývoja technologickej civilizácie. Každý scenár potom simulovali 200-krát počas obdobia 1 000 rokov. Vedci pritom menili podmienky, ako dostupnosť zdrojov, spôsob riadenia spoločnosti či jej schopnosť zvládnuť katastrofické udalosti. Civilizácia mohla rásť dovtedy, kým jej nedošli zdroje alebo ju nezasiahol náhodne vygenerovaný existenčný hazard, napríklad ekologická katastrofa či technologické zlyhanie.
Po kolapse však simulácia neskončila. Ak zostalo dostatok technológií, zdrojov a znalostí, civilizácia dostala šancu na obnovu.
Nie každá civilizácia musí skončiť vyhynutím
Vedci zaviedli pojem „duty cycle“, ktorý vyjadruje podiel času, počas ktorého civilizácia zostala technologicky aktívna. Výsledky sa medzi scenármi výrazne líšili. V jednom prípade civilizácia zostala technologicky aktívna iba približne 38 percent času. V inom dosiahla až 87 percent. Dva scenáre, ktoré vedci nazvali Golden Age a Out of Eden, počas simulácií nezaznamenali kolaps ani v jednom z 200 pokusov. Naopak, sedem z desiatich scenárov skolabovalo v každej simulácii.
Neprehliadni
Zaujímavý bol najmä scenár Ouroboros. Jeho civilizácia opakovane prešla kolapsom a následnou obnovou, no napriek tomu zostala technologicky aktívna približne 87 percent času.
„Technologická civilizácia nemusí predstavovať jednosmernú cestu od doby kamennej až k cestám medzi hviezdami,“ naznačili autori: „Namiesto toho by mohla pripomínať plameň, ktorý zoslabne, takmer zhasne a potom sa znovu rozhorí.“
To môže vysvetliť aj Fermiho paradox
Výsledok má zaujímavý význam aj pre astronómov, ktorí hľadajú mimozemské civilizácie. Naša civilizácia dokáže vysielať technické signály do vesmíru iba približne sto rokov. Z kozmického hľadiska ide o zanedbateľne krátky okamih. Ak mimozemská civilizácia strávi veľkú časť svojej existencie v technologickom útlme, astronómovia ju nemusia zachytiť práve v období, keď vysiela rádiové signály alebo vytvára iné pozorovateľné prejavy technológií.
Autori preto zaviedli pojem efektívne trvanie detekovateľnosti. Ten upravuje známy koncept Drakeovej rovnice tak, aby počítal aj s obdobiami, keď civilizácia technologicky „stíchne“. Ak by napríklad civilizácia zostala detekovateľná iba 40 percent času, šanca na jej zachytenie by bola podstatne nižšia než pri civilizácii, ktorá vysiela nepretržite počas rovnako dlhého obdobia, a ak by sa podobne prerušovane správali dve civilizácie, ich aktívne obdobia by sa nemuseli vôbec prekryť.
Čo teda rozhoduje o prežití?
Model priniesol aj praktickejší výsledok, ktorý nesúvisí s mimozemšťanmi. Z testovaných parametrov mali na dlhodobú odolnosť najväčší vplyv rýchlosť spotreby zdrojov a množstvo zdrojov, ktoré spoločnosť dokázala obnoviť po kolapse. Aj malé zmeny v okolí určitých hraníc dokázali v simulácii výrazne zmeniť výsledok po stovkách rokov. Z toho vyplynuli pomerne uplatniteľné riešenia aj pre ľudstvo. Patria medzi ne nižšia spotreba zdrojov, decentralizovaná infraštruktúra, uchovanie vedeckých a technických znalostí či vytvorenie zásob, ktoré by umožnili rýchlejšiu obnovu po veľkej katastrofe.
Vedci spomenuli aj takzvané „balíčky obnovy po apokalypse“. Išlo by o starostlivo pripravené archívy s informáciami potrebnými na opätovné vybudovanie poľnohospodárstva, medicíny, energetiky či komunikačných systémov. Príklad už dnes existuje. Svalbardská globálna banka semien uchováva kópie semien rastlín z celého sveta, aby ich bolo možné v prípade veľkej katastrofy znovu využiť.
Simulácia však nie je predpoveď
Výsledky treba brať s určitou rezervou. Štúdia zatiaľ neprešla odborným recenzným konaním a samotný model obsahuje výrazné zjednodušenia. Vedci napríklad predpokladali lineárny technologický rast a pevne stanovenú rýchlosť vyčerpávania zdrojov. Model navyše vychádza zo spôsobov organizácie ľudskej spoločnosti. Mimozemská civilizácia by pritom mohla fungovať úplne inak. Štúdia preto nepredpovedá, že ľudstvo určite skolabuje, ani neposkytuje dôkaz, že mimozemské civilizácie sa niekde vo vesmíre ukrývajú.
Naznačuje však jednu zaujímavú možnosť. Technologická civilizácia nemusí mať iba dve možnosti, neustály rast alebo definitívny zánik, ako to naznačuje hypotéza Veľkého filtra. Medzi nimi môže existovať aj dlhý cyklus kolapsov, obnovy a ďalšieho technologického rozvoja. Ak by sa niečo podobné odohrávalo aj na iných planétach, vesmír by mohol byť plný civilizácií, ktoré sme zatiaľ jednoducho nezachytili v správnom okamihu.
