Prečo vyhynuli hobiti z indonézskeho ostrova Flores? Nová štúdia ukazuje, že ich zdecimovali drsné podmienky
Homo floresiensis je druh, ktorého príslušníci sa často označujú ako "hobiti", kvôli svojmu nízkemu vzrastu. Nová štúdia ukázala, čo viedlo k ich vyhubeniu.
Na indonézskom ostrove Flores žil ešte pred desiatkami tisíc rokov drobný ľudský druh, ktorý vedci pomenovali Homo floresiensis. Prezývku „hobiti“ získali pre svoju výšku okolo jedného metra, no ich význam ďaleko presiahol ich postavu. V jaskyni Liang Bua Cave po sebe zanechali kamenné nástroje aj dôkazy o práci s ohňom, čím prepisovali predstavy o tom, ako mohla vyzerať ľudská evolúcia v tropickej Ázii.
Malí ľudia z ostrova Flores nezmizli zo scény náhle a bez stopy. Najnovší výskum vedcov z University of Wollongong ukázal, že ich svet zasiahlo dlhé a vyčerpávajúce sucho, informuje Science Daily. Keď voda ubudla a korisť skolabovala, drobný druh Homo floresiensis stratil pôdu pod nohami.
Štúdia publikovaná v Communications Earth & Environment spojila chemické záznamy zo stalagmitov s analýzou zubov trpasličieho slona Stegodon florensis insularis. Výsledok ukázal jasný obraz, približne pred 76-tisíc rokmi začal ostrov vysychať, medzi 61-tisíc a 55-tisíc rokmi prišlo extrémne suché obdobie. Práve do tohto času zapadlo aj zmiznutie hobitov z jaskyne Liang Bua.
„Ekosystém okolo Liang Bua sa stal dramaticky suchším práve v čase, keď Homo floresiensis zmizol,“ uviedol Mike Gagan: „Letné dažde klesli, rieky stratili stabilitu a sezónne vyschli. Keď voda zmizla z krajiny, tlak pocítili zvieratá aj ľudia.“
Hobiti neboli malí náhodou
Hobiti merali približne jeden meter. Ich drobná postava však nepredstavovala chybu evolúcie. Išlo o fenomén ostrovného nanizmu. Keď sa veľký cicavec ocitol na izolovanom ostrove s obmedzenými zdrojmi, príroda ho počas generácií „zmenšila“. Menšie telo potrebovalo menej energie a lepšie zvládlo život v prostredí, kde sa každý zdroj rátal.
Rovnaký proces zasiahol aj slony rodu Stegodon. Z obrovských zvierat sa na Flores stali tvory veľké približne ako dnešný poník. Paradoxne, pri niektorých menších živočíchoch sa odohral opačný jav, ostrovný gigantizmus. Potkany na Flores narástli do veľkosti mačky. Izolovaný ostrov tak vytvoril zvláštne evolučné laboratórium.
Neprehliadni
Objem mozgu Homo floresiensis dosiahol približne 400 cm³, čo zodpovedalo šimpanzovi. Samotné číslo však veľa nepovedalo. V jaskyni sa našli dôkazy o kontrolovanom používaní ohňa. Oheň umožnil tepelnú úpravu potravy aj ochranu pred predátormi.
Lov trpasličích slonov si vyžadoval plánovanie a spoluprácu. Taká stratégia naznačila, že štruktúra ich mozgu, najmä čelný lalok, niesla komplexnejšie usporiadanie, než by naznačoval samotný objem lebky. Inteligenciu preto nešlo zredukovať len na číslo v kubických centimetroch.
Izotopy kyslíka v zuboch stegodonov odkryli závislosť od povrchovej vody. Keď rieky začali kolísať a vysychať, populácia slonov prudko klesla. Pre hobitov to znamenalo zásadný problém.
„Povrchová sladká voda, stegodon aj Homo floresiensis klesli v rovnakom čase, čo ukázalo kumulatívny efekt ekologického stresu,“ povedal Gert van den Berg: „Menej vody znamenalo menej rastlín, menej rastlín znamenalo menej koristi. Ostrov neposkytol veľa alternatív.“
Sopky a ďalšie riziká
Flores patril a patrí medzi seizmicky aktívne oblasti. Predchádzajúce teórie pracovali s predstavou masívnej sopečnej erupcie, ktorá mohla populáciu zdecimovať. Nová štúdia túto hypotézu nevymazala, skôr ju zasadila do širšieho kontextu. Dlhodobé sucho mohlo hobitov oslabiť natoľko, že akákoľvek ďalšia katastrofa, výbuch sopky či silný otras, zasiahla už krehkú komunitu.
Do rovnice vstúpil aj moderný človek, Homo sapiens, ktorý sa v tom období pohyboval indonézskym súostrovím. Ak hobiti opustili svoje tradičné územie a presunuli sa za vodou, mohli naraziť na nového konkurenta.
„Je možné, že klimatická zmena pripravila pôdu pre ich konečný zánik,“ uviedol Gagan.
Tropická odbočka ľudskej evolúcie
Kým v Európe žili robustní neandertálci a v Ázii denisovania, Homo floresiensis predstavoval tropickú vetvu s archaickými črtami. Pôsobili ako „živé fosílie“, niesli znaky starších druhov, no prežívali v čase, keď už po svete kráčal moderný človek.
Príbeh hobitov tak ukázal, aká rozmanitá bola ľudská línia. Flores poskytol útočisko malému druhu, ktorý sa prispôsobil izolovanému svetu. Keď sa však klíma zmenila, rovnováha sa narušila. Dlhé sucho, kolaps koristi a možné ďalšie faktory vytvorili tlak, ktorý komunita neustála. Stopy po nich sa skončili v jaskyni Liang Bua, nie výbuchom jednej udalosti, ale postupnou stratou podmienok, na ktorých stáli celé generácie.
