Prečo sa niektorí ľudia dožijú 100 rokov bez väčších problémov? Stopa vedie k génom dávnych lovcov
Nová genetická štúdia ukazuje, že talianski storoční ľudia majú vyšší podiel DNA po západných lovcoch a zberačoch, čo môže súvisieť s dlhovekosťou, pomalším starnutím a odolnejším organizmom.
Talianske dedinky, kde je oslava stých narodenín už takmer rutinou, sú roky považované za akési živé laboratóriá dlhovekosti. Zvyčajne si to vysvetľujeme stredomorskou stravou, olivovým olejom, červeným vínom či silnými rodinnými väzbami. Nová genetická štúdia však posúva vysvetlenie ešte hlbšie, až do obdobia, keď Európou lomcovala posledná ľadová doba. Na výskum upozornil portál Phys.org.
Vedci totiž zistili, že časť Talianov, ktorí sa dožijú 100 rokov a viac, spája jedna špecifická stopa v DNA. Ide o nezvyčajne vysoký podiel genetického dedičstva po západných lovcoch a zberačoch (Western Hunter-Gatherers, WHG), teda po jedných z pôvodných obyvateľov Európy. Zjednodušene povedané, čím viac genetických stôp po dávnych lovcoch človek nesie, tým vyššia je podľa štatistických modelov jeho pravdepodobnosť dožiť sa storočnice v porovnaní s ľuďmi, ktorí ich majú menej.
Štúdia publikovaná v časopise GeroScience analyzovala genómy 333 talianskych storočných ľudí a porovnala ich s takmer 700 mladšími, zdravými kontrolnými subjektmi z rovnakých regiónov. K tomu vedci pridali údaje zo 103 starovekých genómov, ktoré pokrývajú približne posledných 20 000 rokov európskej histórie. Vďaka tomu mohli určiť, ku ktorým dávnym populáciám sa moderné genómy najviac približujú. Všetci skúmaní Taliani sú genetickým mixom viacerých prastarých populácií, západných lovcov a zberačov, neolotických roľníkov z Anatólie, stepných pastierov z pontsko-kaspickej oblasti aj skupín z Iránu a Kaukazu. Rozhodujúce však je, že viditeľný súvis s dlhovekosťou sa objavil len pri jednej z týchto línií – pri WHG.
Gény nie sú všetko
Pri každom malom náraste podielu DNA po západných lovcoch rástla štatistická pravdepodobnosť dožiť sa 100 rokov približne o 38 %, pričom tento efekt bol ešte výraznejší u žien.
Ženy s vyšším podielom WHG mali v modeli viac než dvojnásobnú pravdepodobnosť, že prekročia hranicu storočia. Autori štúdie to označujú za doteraz najsilnejší dôkaz, že konkrétna stará genetická línia môže prispievať k extrémnej dlhovekosti v modernej populácii.
Neprehliadni
Prečo by však DNA lovcov, ktorí prežívali v krutej klíme pred viac než 10 000 rokmi, mala pomáhať moderným Talianom žiť dlhšie aj dnes? Vedci odpoveď hľadajú v evolučných adaptáciách na extrémne podmienky. Západní lovci a zberači prežili obdobia rýchlych klimatických zmien, dlhých zím, obmedzených zdrojov potravy a vysokej infekčnej záťaže v čase bez antibiotík a modernej medicíny.
To mohlo zvýhodniť genetické varianty spojené s efektívnejším metabolizmom a odolnejším imunitným systémom. Práve takéto genetické nastavenia dnes môžu prispievať k pomalšiemu biologickému starnutiu, tlmeniu chronického zápalu a lepšiemu fungovaniu ciev aj orgánov vo veľmi vysokom veku. Zaujímavú úlohu zohráva aj geografia. Apeninský polostrov slúžil počas ľadovej doby ako jedno z mála útočísk, kde sa ľudské populácie dokázali udržať, keď ľad tlačil zo severu. Drsný terén, pohoria a izolované údolia znamenali, že niektoré komunity zostali dlhodobo geneticky uzavreté, čo mohlo pomôcť zachovať vyšší podiel WHG dedičstva než v otvorenejších nížinách severnej a strednej Európy, ktoré neskôr zasiahli silné migračné vlny roľníkov a pastierov. Aj to by mohlo vysvetľovať, prečo práve v niektorých talianskych regiónoch nachádzame nezvyčajne veľa storočných ľudí.
Všetko nie je len o génoch
Genetici zdôrazňujú, že gény nie sú ale celý príbeh. Významnú úlohu naďalej zohráva životný štýl, strava aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Dáta však naznačujú, že niektorí ľudia štartujú do života s biologickou výhodou, ktorá im pomáha lepšie zvládať dlhodobý stres, zápal aj poškodenia buniek, ktoré sa s vekom postupne hromadia.
Zaujímavé je aj to, že neolotické populácie, ktoré prišli po WHG, si v priebehu času vyvinuli viac prozápalových genetických znakov, čo mohlo byť výhodné v ére častých infekcií, no dnes to môže prispievať k chronickým zápalom a typickým civilizačným ochoreniam.
Objav okolo WHG otvára zaujímavé možnosti pre budúcu medicínu. Ak sa podarí presne identifikovať konkrétne genetické varianty a regulačné mechanizmy, ktoré chránia bunky pred degradáciou, môžu sa stať inšpiráciou pre nové lieky alebo personalizované terapie zamerané na spomaľovanie starnutia. Inými slovami, aj tí, ktorí nedostali genetický „balíček lovca a zberača“, by raz mohli profitovať z mechanizmov, ktoré tisíce rokov formovala ľadová doba a boj o prežitie.
