Neandertálci odišli, no ich zvyky akoby zostali. Vedci v tureckej jaskyni našli zvláštnu stopu po dvoch druhoch ľudí
Neandertálci možno neboli takí odlišní od moderných ľudí, ako sme si mysleli. Nálezy z tureckej jaskyne ukazujú nečakanú kultúrnu kontinuitu.
Neandertálcov si mnohí stále predstavujú ako primitívnych príbuzných, ktorých Homo sapiens jednoducho vytlačil. Lenže jaskyňa Üçağızlı II na tureckom stredomorskom pobreží ukazuje zložitejší príbeh. Medzinárodný tím vedcov tam päť rokov skúmal sediment milimeter po milimetri a našiel stopy, ktoré naznačujú nečakane silnú kultúrnu kontinuitu medzi dvoma odlišnými ľudskými druhmi.
Jaskyňa ležala na dôležitej trase medzi Afrikou a Euráziou. Najprv ju obývali neandertálci, po nich prišli moderní ľudia. Zmenili sa obyvatelia jaskyne, no nie všetko, čo v nej robili. V jednotlivých vrstvách sa objavujú podobné kamenné nástroje, podobné lovecké stratégie aj rovnaké miestne zdroje surovín. Najvýraznejším detailom sú však drobné morské ulity.
Do jaskyne ich nepriniesli kvôli jedlu
Archeológovia v jaskyni našli 29 ulít morského slimáka druhu Columbella rustica. Nešlo ale o potravu. Tieto malé ulity nemali prakticky žiadnu výživovú hodnotu a do jaskyne sa zjavne dostali zámerne. Niektoré mali prepichnuté otvory, takže mohli byť navlečené na šnúrke. Jedna ulita z vrstvy spojenej s neandertálcami niesla stopy zámerného zahrievania, ktoré zmenilo jej farbu.
Neslúžili ako potrava ani ako nástroj. Ak ich neandertálci aj moderní ľudia zbierali, prepichovali alebo zahrievali, zrejme v nich videli niečo viac než len prázdnu schránku morského slimáka. Mohli byť ozdobou, znakom príslušnosti alebo predmetom s významom, ktorý sa dnes dá už len opatrne rekonštruovať.
Autori štúdie preto nehovoria o jednoduchom prevzatí jednej kultúry druhou. Poukazujú skôr na nápadnú zhodu v správaní. Moderní ľudia po príchode do tejto jaskyne zrejme nevytvorili úplne nový spôsob života. V niektorých zvykoch pokračovali tam, kde pred nimi skončili neandertálci.
Neprehliadni
Neandertálci odišli, no ich spôsob života akoby zostal
Neandertálci obývali Üçağızlı II približne pred 77 000 až 59 000 rokmi. Homo sapiens sa v jaskyni objavil po nich a zostal tam približne do obdobia pred 47 000 rokmi. Nejde teda o dôkaz, že obe skupiny žili v jaskyni súčasne. No po zmene druhu neprišiel ostrý kultúrny zlom.
Obe skupiny lovili podobnú korisť. V nálezoch sa objavujú divé kozy (Capra aegagrus), daniele mezopotámske (Dama mesopotamica), srnčia zver (Capreolus capreolus) aj divé ošípané (Sus scrofa). Pazúrik a ďalšie suroviny na výrobu nástrojov získavali z rovnakých miestnych zdrojov. Kamenné nástroje zároveň zapadajú najmä do tradícií neskorého stredného paleolitu a nesú znaky moustérienskej technológie, ktorá sa často spája s neandertálcami.
Pri nástrojoch, zvieracích kostiach a ulitách sa rozdiel medzi neandertálcami a modernými ľuďmi v tejto lokalite rozmazáva. Z archeologického pohľadu nepôsobí príchod Homo sapiens ako náhla výmena celého spôsobu života.
Aj malé fosílie dokázali rozdeliť príbeh jaskyne na dve kapitoly
Fosílne nálezy z jaskyne neboli veľké. Výskumníci pracovali len s niekoľkými zubami a časťou čeľuste. Aj tak ich dokázali priradiť k jednotlivým druhom. Pomohla im analýza vnútornej štruktúry skamenených zubov, v ktorej sa neandertálci a moderní ľudia líšia v merateľných detailoch.
Práve vďaka zubom mohli vedci spojiť konkrétne vrstvy s konkrétnym ľudským druhom. Sedimenty datovali metódou opticky stimulovanej luminiscencie. Tá ukazuje, ako dlho boli minerálne zrná pochované bez prístupu svetla, teda kedy naposledy „videli“ slnko. Výsledky štúdie vyšli v časopise PNAS.
Paleoantropológ Naoki Morimoto z Kjótskej univerzity uviedol, že obe skupiny sa zrejme neprispôsobovali len rovnakému prostrediu. Podľa neho mohli zdieľať aj symbolické preferencie — teda prvky správania, ktoré presahujú čisto praktické prežívanie.
Levant mohol byť miestom, kde sa zvyky šírili medzi druhmi
Üçağızlı II zapadá do širšieho obrazu, ktorý sa začína črtať v Levante. Podobný smer naznačuje aj lokalita Tinshemet v Izraeli, kde vedci opísali zdieľané správanie medzi neandertálcami a Homo sapiens už v období približne pred 130 000 až 80 000 rokmi. V oboch prípadoch nejde len o to, kto jaskyňu obýval, ale aj o to, čo sa s miestnymi zvykmi stalo po príchode inej ľudskej skupiny.
Francúzska jaskyňa Mandrin vyzerá inak. Aj tam sa neandertálci a moderní ľudia striedali v oddelených vlnách, no výskumníci tam nevidia rovnako jasnú stopu trvalej kultúrnej kontinuity. Práve preto je Levant taký zaujímavý. Mohol byť regiónom, kde sa rôzne ľudské skupiny stretávali intenzívnejšie než inde a kde sa medzi nimi ľahšie šírili zvyky, technológie aj symbolické predmety.
Prečo potom neandertálci zmizli?
April Nowell, paleolitická archeologička z Univerzity vo Viktórii v Kanade, ktorá sa na výskume nepodieľala, upozornila na dôležitý paradox. Čím viac lokalít ukazuje podobnosť správania neandertálcov a moderných ľudí, tým zložitejšie pôsobí otázka, prečo neandertálci pred približne 40 000 rokmi zmizli. Ak boli v nástrojoch, loveckých stratégiách aj symbolických predmetoch takí podobní, rozhodujúci rozdiel musel ležať inde.
Mohlo ísť o veľkosť populácií, širšie kontakty medzi skupinami, schopnosť presúvať sa, rýchlosť prispôsobovania alebo o drobné rozdiely v správaní, ktoré sa v kameni a kostiach nezachovali. Z nálezov vieme prečítať, čo ľudia vyrábali, čo jedli a aké predmety si prinášali do jaskyne. Oveľa horšie sa z nich zisťuje, ako medzi sebou komunikovali, koho napodobňovali a ako často sa jednotlivé skupiny skutočne stretávali.
Moderní ľudia žijúci mimo Afriky dnes nesú vo svojej DNA stopy po krížení s neandertálcami. Fosílie z Üçağızlı II zároveň spadajú do obdobia, keď moderní ľudia opúšťali Afriku a prechádzali cez Blízky východ ďalej do Eurázie. Títo jedinci mohli byť blízkymi príbuznými zakladateľskej línie dnešných neafrických populácií — alebo pozostatkom staršej migračnej vlny, ktorú zatiaľ poznáme len veľmi slabo.
Jaskyňa v Turecku tak neprináša príbeh o jednoduchom víťazstve jedného druhu nad druhým. Skôr ukazuje svet, v ktorom sa rôzne ľudské skupiny mohli stretávať, ovplyvňovať a preberať od seba zvyky. A možno práve drobné ulity z morského pobrežia najlepšie pripomínajú, že dejiny človeka neviedli po jednej priamej línii.
