Mimozemský život môže existovať priamo medzi nami, no má háčik: Existuje v paralelnom vesmíre
Nová štúdia sa pohráva s myšlienkou, či by život dokázal existovať aj mimo nášho vesmíru.
Vedci sa už desaťročia snažia pochopiť, prečo náš vesmír vôbec umožnil vznik života. Nová štúdia teraz pridáva nepríjemnú otázku, čo ak náš vesmír nepatrí medzi tie najlepšie možné pre vznik inteligentného života? A čo ak inde by sa život rodil ľahšie, rýchlejšie a vo väčších počtoch?
Výskum, ktorý pripravili fyzici zo Švajčiarska a Veľkej Británie, sa zameral na jeden konkrétny faktor, temnú energiu, informuje Popular Mechanics. Ide o záhadnú zložku kozmu, ktorá zrýchľuje rozpínanie vesmíru. Vedci ju dokážu zmerať, no dodnes netušia, čo presne predstavuje. Napriek tomu výrazne ovplyvňuje vznik hviezd, a bez hviezd by nevznikli planéty ani život.
Pravdepodobnosť existencie života
Autori nadviazali na Drakeovu rovnicu, ktorú v roku 1962 predstavil astronóm Frank Drake. Tá sa pokúsila odhadnúť počet technologických civilizácií pomocou rýchlosti vzniku hviezd, počtu planét a šance na vznik inteligencie. Nový výskum si položil ešte základnejšiu otázku, ako samotné vlastnosti vesmíru určujú, či má život vôbec kde vzniknúť.
Vedci vytvorili teoretický model vývoja hviezd pre náš vesmír aj pre hypotetické vesmíry s inou hustotou temnej energie. Výsledok znel prekvapivo. Najviac hviezd by vzniklo v kozme, ktorý by mal asi desatinu temnej energie oproti nášmu vesmíru. V takomto prostredí by sa až 27 percent bežnej hmoty premenilo na hviezdy. U nás sa tento podiel zastavil približne na 23 percentách.
Neprehliadni
Rozdiel pôsobí nenápadne, no v kozmickom meradle znamená miliardy hviezd navyše. Každá hviezda pritom predstavuje potenciálne miesto pre planéty a život. Náš vesmír sa tak javí ako „takmer ideálny“, ale nie ako ten najlepší možný.
„Keďže hviezdy tvoria nevyhnutnú podmienku pre vznik života, pýtame sa, či by sa inteligentný život ľahšie zrodil v našom vesmíre, alebo v hypotetickom vesmíre s iným množstvom temnej energie,“ vysvetlil hlavný autor štúdie Daniele Sorini z Univerzity v Durhame.
Do hry tu vstupuje tzv. antropické uvažovanie. Vyplýva z jednoduchého faktu. Existujeme, a preto vesmír musí mať vlastnosti, ktoré existenciu umožnia. Fyzik Steven Weinberg už v 80. rokoch upozornil, že vyššia hustota temnej energie by spôsobila príliš rýchle rozpínanie. Hmota by sa nestihla zhlukovať do galaxií a hviezd a život by nemal kde vzniknúť.
Temná energia však neovplyvňuje len počet hviezd. Predstavuje aj dlhodobú hrozbu pre samotný osud vesmíru. Ak by jej bolo výrazne viac než dnes, kozmológovia by očakávali scenár známy ako Big Rip, teda Veľké roztrhnutie. Rozpínanie by sa zrýchlilo natoľko, že by postupne roztrhalo galaxie, hviezdy, planéty a nakoniec aj samotné atómy.
Tým, že náš vesmír má temnej energie „tak akurát“, nachádzame sa v období, ktoré astronómovia nazývajú Stelliferous Era, teda Hviezdna éra. Ide o jediné obdobie v dejinách kozmu, kedy hviezdy horia, planéty obiehajú a život má vôbec šancu vzniknúť. Príliš málo temnej energie by viedlo ku kolapsu, príliš veľa ku kozmickému roztrhnutiu.
Uprednostnenie pred zvláštnymi anomáliami
Soriniho štúdia rieši aj zvláštny filozofický problém známy ako Boltzmannove mozgy. Ak by vesmír nebol dostatočne bohatý na hmotu, štatisticky by bolo pravdepodobnejšie, že v prázdnom priestore náhodou vznikne krátkodobo existujúce vedomie, než celý biologický svet s evolúciou. Skutočnosť, že vidíš okolo seba miliardy hviezd a galaxií, naznačuje, že náš vesmír uprednostnil skutočný biologický život pred čisto fyzikálnymi anomáliami.
Pre lepšiu predstavu si môžeš vesmír predstaviť ako kozmickú špongiu. Temná hmota funguje ako lepidlo, ktoré sťahuje hmotu do vlákien a uzlov, kde vznikajú hviezdy a galaxie. Temná energia naopak pôsobí ako nafukujúci sa balón v prázdnych medzerách medzi nimi. Soriniho model ukázal, že v našom vesmíre sa tento balón nafukuje o niečo viac, než by bolo ideálne pre maximálnu hustotu hviezd.
„Hoci vyššia temná energia znižuje pravdepodobnosť vzniku inteligentného života v jednotlivých vesmíroch, existuje ich obrovské množstvo,“ vysvetľuje Sorini: „Z pohľadu multiverza tak nejde o rozpor, ale o štatistickú hru veľkých čísel.“
Zároveň však dodáva že otázka, či multiverzum existuje, nie je podstatou tejto práce. Štúdia neponúka dôkaz paralelných svetov ani mimozemského života. Skúma, prečo má náš vesmír práve také vlastnosti, aké pozorujeme, a či ich dokáže vysvetliť samotná existencia pozorovateľa.
Výsledok nenaznačuje, že by náš vesmír predstavoval chybu alebo výnimočný zázrak. Ukazuje skôr to, že leží blízko rovnováhy, nie ideálny pre maximum hviezd, ale stále dostatočne stabilný, aby umožnil život v jedinom období, keď je to vôbec možné.
