Mesiac nám pomaly uniká. Od roku 1776 sa vzdialil o 9,4 metra a jeho pohyb už mení aj Zem
Mesiac sa každý rok vzdiali od Zeme o 3,8 centimetra. Pozri sa, ako tento pomalý pohyb predlžuje naše dni a raz zmení zatmenia Slnka.
V lete 1776, teda keď vznikli Spojené štáty americké, alebo v Európe vznikol osvietenský rád Illuminatenorden, ktorý dnes poznáme ako Iluminátov, na nočnej oblohe svietil Mesiac, ktorý ľudia poznali už tisíce rokov. Vyzeral takmer rovnako ako dnes, rovnaké krátery, rovnaké tmavé oblasti a rovnaký tichý pohyb po oblohe. Napriek tomu existoval jeden malý rozdiel.
Mesiac bol vtedy približne o 9,4 metra bližšie k Zemi než dnes. V porovnaní s priemernou vzdialenosťou medzi Zemou a Mesiacom však ide o takmer zanedbateľnú zmenu.
Náš prirodzený satelit sa od Zeme pomaly vzďaľuje. Každý rok sa posunie približne o 3,8 centimetra ďalej. Je to približne rovnaká rýchlosť, akou rastú ľudské nechty, informuje portál Space.
Hoci sa môže zdať, že 9,4 metra predstavuje veľkú vzdialenosť, v skutočnosti ju úplne prekryje prirodzený pohyb Mesiaca po obežnej dráhe. Mesiac totiž nemá dokonale kruhovú dráhu. Počas každého mesiaca sa jeho vzdialenosť od Zeme mení približne o 43-tisíc kilometrov. Raz sa nachádza bližšie v bode nazývanom perigeum, inokedy ďalej v najvzdialenejšom bode nazývanom apogeum.
V porovnaní s týmito pravidelnými zmenami predstavuje posun za 250 rokov iba malý detail. Ak by si sa pozrel na Mesiac počas osláv Dňa nezávislosti v roku 1776, takmer určite by si si nevšimol žiadny rozdiel oproti dnešnému pohľadu. Oveľa výraznejšie zmeny ale prebehli v spôsobe, akým Mesiac vnímame.
Neprehliadni
V roku 1776 bol Mesiac oveľa dôležitejší
Dnes máme elektrické osvetlenie, smartfóny a presné hodiny. Ľudia v 18. storočí však museli oveľa viac sledovať prírodu. Mesiac nebol iba objekt na oblohe, ale praktický pomocník. Cestovatelia plánovali výpravy podľa toho, koľko svetla poskytne Mesiac počas noci. Poľnohospodári sledovali mesačné cykly pri plánovaní prác na poliach. Námorníci využívali jeho vplyv na určenie prílivu a odlivu.
Význam mal dokonca aj počas vojen. Počas americkej vojny za nezávislosť mohol jasný mesačný svit pomôcť vojakom pri pohybe a orientácii. Zároveň však mohol nepriateľovi odhaliť pozíciu jednotiek. Ľudia preto venovali veľkú pozornosť mesačným fázam, východom a západom Mesiaca či zatmeniam.
Jedným z najdôležitejších zdrojov informácií boli vtedajšie almanachy. Tieto ročné publikácie obsahovali údaje o počasí, ročných obdobiach, pohyboch Mesiaca, prílivových javoch či astronomických udalostiach. Ešte pred existenciou moderných aplikácií a presného časového systému pomáhali ľuďom plánovať každodenný život.
Medzi známe publikácie patril napríklad almanach Benjamina Franklina s názvom „Poor Richard’s Almanack“. Neskôr na túto tradíciu nadviazal aj „The Old Farmer’s Almanac“, ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1792.
Astronómovia už v roku 1776 poznali veľa tajomstiev Mesiaca
Koncom 18. storočia mali vedci o Mesiaci prekvapivo veľa informácií. Viac ako 160 rokov predtým Galileo Galilei pozoroval jeho povrch pomocou ďalekohľadu a objavil hory, údolia a krátery. Tým vyvrátil starú predstavu, že nebeské telesá sú dokonale hladké a bezchybné.
Neskôr Isaac Newton vysvetlil gravitačné zákony, ktoré objasnili, prečo Mesiac obieha okolo Zeme a prečo spôsobuje príliv a odliv.
Astronómovia v roku 1776 dokázali predpovedať zatmenia a pomerne presne vypočítať pohyb Mesiaca. Stále však netušili, ako vznikol a z čoho presne pozostáva a ako vyzerá jeho odvrátená strana. Tieto odpovede priniesli až vesmírne misie o stovky rokov neskôr.
Apollo odhalilo, že Mesiac pomaly uniká
Presnú rýchlosť vzďaľovania Mesiaca vedci zistili až počas programu Apollo. Astronauti umiestnili na povrch Mesiaca špeciálne odrazové zariadenia, ktoré dokážu vrátiť laserový lúč späť k zdroju. Vedci dodnes vysielajú laserové lúče k týmto odrazovým panelom a merajú čas, za ktorý sa svetlo vráti späť. Vďaka tomu presne vedia, ako sa vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom mení.
Vzďaľujúci sa Mesiac znamená dlhšie dni
Príčinou pohybu je gravitácia. Mesiac svojou silou vytvára na Zemi prílivovú vydutinu v oceánoch. Keďže Zem rotuje rýchlejšie, než Mesiac obieha okolo nej, táto vydutina mierne „ťahá“ Mesiac dopredu. Výsledkom je, že Mesiac získava energiu a postupne sa dostáva na vyššiu obežnú dráhu. Tu však treba spomenúť, že zatiaľ čo Mesiac energiu získava, ťahá ju priamo z našej Zeme, čo spôsobuje, že sa točí pomalšie okolo svojej osi, približne o 2,3 milisekundy za storočie. To znamená, že v lete roku 1776 bol deň na Zemi o necelých 6 milisekúnd kratší než dnes a v hlbokej minulosti našej planéty, keď bol Mesiac k Zemi výrazne bližšie, trval jeden plný deň dokonca len okolo 18 až 20 hodín.
„Gravitácia Mesiaca priťahuje oceány Zeme a vytvára prílivovú vydutinu. Tá následne pôsobí ako kozmické lano, ktoré Mesiac pomaly posúva na širšiu obežnú dráhu,“ vysvetľuje astronóm Seth McGowan.
Dnešné tempo vzďaľovania človek počas života nezaznamená. Po miliónoch až miliardách rokov však prinesie výrazné zmeny. Keď bude Mesiac oveľa ďalej, na oblohe sa bude javiť menší. Jedného dňa už nebude dostatočne veľký na úplné prekrytie Slnka a úplné zatmenia Slnka zmiznú. Nahradia ich iba prstencové zatmenia, pri ktorých okolo Mesiaca zostane jasný okraj slnečného disku.
Mesiac sa však od Zeme nikdy úplne neodtrhne. Fyzikálne zákony určujú, že jeho vzďaľovanie sa raz zastaví. Ešte dávno pred tým však čaká našu planétu iná veľká zmena. Približne o 5 miliárd rokov sa Slnko premení na červeného obra a jeho rozpínanie zasiahne Zem aj Mesiac.
Malý rozdiel vo vzdialenosti, ktorý dnes predstavuje iba niekoľko metrov, tak ukazuje jeden z mnohých pomalých procesov, ktoré formujú našu vesmírnu štvrť počas obrovských časových období.
