Ľudí, ktorí sa dožívajú takmer 100 rokov, nespája len jedlo. Vedci si všimli túto vlastnosť, ktorá ich odlišuje od zvyšku populácie
Ľudia s touto povahovou vlastnosťou sa podľa vedcov môžu častejšie dožívať vyššieho veku. Výskum zo Sardínie ukazuje, prečo nejde len o jedlo či pohyb.
Keď vedci hľadajú tajomstvo dlhého života, väčšinou skončia pri jedle, pohybe a rodinných väzbách. Výskum zo Sardínie však poukazuje aj na menej viditeľnú vec – povahu človeka. Presnejšie vlastnosť, ktorá rozhoduje o tom, či človek vo vysokom veku stuhne vo svojich zvykoch, alebo zostane zvedavý.
Sardínia patrí medzi najznámejšie takzvané Modré zóny, teda oblasti sveta, kde sa ľudia podľa populačných pozorovaní dožívajú veľmi vysokého veku častejšie než inde. Tím psychologičky Marie Chiary Fastame z Univerzity v Cagliari sa preto nepozrel na olivový olej, kopec za dedinou ani rodinný obed. Zaujímalo ho, akí títo ľudia sú.
Vedci porovnali seniorov z dedín, ktoré delí len pár kilometrov
Výskum zahrnul 125 dospelých vo veku od 71 do 101 rokov. Päťdesiatpäť z nich žilo priamo v sardínskej Modrej zóne, ďalších sedemdesiat pochádzalo z blízkej vidieckej oblasti mimo nej. Nešlo teda o porovnanie ľudí z dvoch úplne odlišných svetov. Obe skupiny žili v podobných podmienkach, mali blízke kultúrne aj finančné zázemie a rovnaký prístup k lekárom.
Každý senior prešiel sériou testov, dotazníkov a rozhovorov o zdraví, každodennom živote a koníčkoch. Vedci sledovali aj takzvanú Veľkú päťku osobnostných vlastností: otvorenosť voči skúsenostiam, svedomitosť, extraverziu, prívetivosť a neuroticizmus. Aby porovnanie nebolo postavené na vode, výskumníci skontrolovali aj vek, pohlavie, celkovú kognitívnu výkonnosť a čas strávený prácou v záhrade alebo okolo domu. Práve záhrada je na Sardínii dôležitá, pretože veľa starších ľudí tam zostáva fyzicky aktívnych úplne prirodzene.
Výsledok nebol taký jednoduchý, ako by sa mohlo zdať. Obyvatelia Modrej zóny nehodnotili svoje zdravie a každodenné fungovanie výrazne lepšie než ich susedia. V jednom bode však vyčnievali jasne. Mali vyššiu otvorenosť voči skúsenostiam, teda väčšiu zvedavosť, chuť učiť sa, záujem o nové podnety a ochotu skúšať veci, ktoré človek ešte nemá zažité.
Neprehliadni
Zvedavosť ich drží v pohybe aj vo vysokom veku
Otvorenosť nie je tabletka proti starnutiu. Skôr mení spôsob, akým človek prežíva bežný deň. Ak má aj v sedemdesiatke alebo osemdesiatke chuť niečo skúšať, učiť sa a zostať v kontakte so svetom, ľahšie si udrží koníčky, rozhovory, pohyb aj mentálnu aktivitu. Nie preto, že mu to niekto predpísal, ale preto, že ho svet ešte stále zaujíma.
Podľa autorov štúdie teda osobnosť pravdepodobne nepôsobí na dlhovekosť priamo. Skôr ovplyvňuje správanie, ktoré sa s lepším starnutím často spája. Zvedavejší človek skôr vyjde medzi ľudí, prijme pomoc, pustí sa do novej aktivity alebo sa prispôsobí tomu, čo už nezvláda tak ako kedysi.
Seniori z Modrej zóny mali okrem vyššej otvorenosti aj lepšie stratégie zvládania problémov. Vedeli napríklad skôr vyhľadať oporu, keď ju potrebovali. Výskumníci u nich zaznamenali aj vyššiu emocionálnu kompetenciu, teda lepšiu schopnosť rozumieť vlastným emóciám aj emóciám druhých ľudí. Viac času trávili aj pri aktivitách, ktoré zamestnávajú telo alebo hlavu, často spolu s inými ľuďmi. Išlo napríklad o šport, spoločné aktivity alebo programy v centrách pre seniorov.
Pozoruhodná bola aj svedomitosť. V celej sledovanej skupine platilo, že svedomitejší účastníci častejšie uvádzali vyššiu spokojnosť so životom a lepšie zvládali záťaž. Na opačnej strane stál neuroticizmus, teda sklon k úzkostnejšiemu a negatívnejšiemu prežívaniu. Ľudia, ktorí v tejto vlastnosti skórovali vyššie, hodnotili svoje zdravie a každodenný život horšie. Pri ostatných vlastnostiach sa takáto väzba na zdravotne podmienenú kvalitu života neukázala.
Mierne obavy ich nezlomili. Mohli ich skôr držať v strehu
Autori upozornili aj na zvláštny nález. Seniori z Modrej zóny nemali neuroticizmus výrazne nižší než ľudia mimo nej. Obe skupiny dosahovali skôr mierne hodnoty. Lenže pri obyvateľoch Modrej zóny sa táto mierna ostražitosť spájala s vyššou otvorenosťou, lepším zvládaním problémov a lepšou prácou s emóciami.
Vedci preto hovoria o koncepte takzvaného zdravého neuroticizmu. Určitá miera obáv teda nemusí byť na škodu, ak človeka neparalyzuje. Môže ho viesť k tomu, aby viac dbal na prevenciu, neignoroval zdravotné signály a držal sa návykov, ktoré mu pomáhajú fungovať. Rozdiel je v tom, či obava človeka zatvorí doma, alebo ho prinúti konať rozumnejšie.
Nevzdali sa aktívneho života. Len si ho prispôsobili veku
Štúdia zapadá aj do psychologického modelu Selective Optimization with Compensation. Za týmto komplikovaným názvom sa skrýva prostá logika. Keď starší človek už nezvládne všetko ako kedysi, nemusí sa vzdať aktívneho života. Vyberie si činnosti, ktoré ešte robiť dokáže, sústredí sa na ne a straty v iných oblastiach si nahradí novými návykmi alebo pomocou okolia.
Niekto už nechodí na dlhé túry, ale stále pracuje v záhrade. Iný prestane šoférovať na veľké vzdialenosti, no pravidelne chodí do komunitného centra. Ďalší si namiesto fyzicky náročnej práce udrží spoločenské hry, rozhovory, čítanie alebo iný koníček, ktorý drží mozog v pohybe. Nie je to popieranie starnutia. Je to spôsob, ako z neho neodísť skôr, než človek musí.
Vedci zatiaľ nevedia, čo je príčina a čo následok
Výskum má aj jasné obmedzenia. Vzorka bola malá a pochádzala len z vidieckych oblastí Sardínie. Výsledky preto nemožno automaticky preniesť na mestské prostredie, iné Modré zóny ani na seniorov, ktorí sú krehkí, odkázaní na ústavnú starostlivosť alebo majú vážnejšie zdravotné problémy. Autori zároveň upozorňujú, že do výsledkov mohli vstupovať aj ďalšie faktory, napríklad konkrétne chronické ochorenia alebo užívanie viacerých liekov naraz.
Dôležitý je aj samotný dizajn výskumu. Štúdia zachytila jeden moment v čase, takže nevie povedať, čo je príčina a čo následok. Nevieme teda, či otvorenosť pomáha človeku zostarnúť aktívnejšie, alebo či si aktívnejší život udržiava otvorenejšiu myseľ. Na toto budú potrebné dlhodobé výskumy. Výsledky boli publikované v časopise International Journal of Applied Positive Psychology.
Napriek tomu taliansky výskum prináša dôležitý odkaz. Neukazuje na žiadnu zázračnú potravinu, špeciálny tréning ani jednoduchý trik, ktorý ti pridá roky života. Skôr pripomína, že vysoký vek sa nezačína len v kuchyni, u lekára alebo pri počítaní krokov. Niekedy sa začína tým, či má človek ešte chuť zaujímať sa o svet, prijať nové veci a nezostať uväznený len v tom, čo už dôverne pozná.
