Ľudia by sa raz mohli „vrátiť zo smrti“ v robotických telách. Futurista tvrdí, že už spravil prvý krok
Transhumanista Alexej Turčin predstavil Roman 2.0 AI, ktorá dokáže napodobniť osobnosť zosnulého človeka. V budúcnosti by sme mohli našou AI kópiou uniknúť smrti, hovorí.
Myšlienka digitálneho „vzkriesenia“ ľudí sa dlho pohybovala na hrane sci-fi a filozofie. V posledných rokoch sa však presunula do reálnych experimentov. Ruský transhumanista Alexej Turčin dnes tvrdí, že podnikol prvý praktický krok k forme posmrtného pokračovania človeka. Nehovorí o nahratí mozgu ani o klonovaní tela. Jadrom jeho vízie sa stal model mysle, ktorý má prežiť biologickú smrť, informuje Popular Mechanics.
Testovacím prípadom sa stal Roman Mazurenko, bieloruský inžinier a technologický nadšenec, ktorý zahynul pri dopravnej nehode v roku 2015 vo veku 35 rokov. Turčin ho dnes predstavuje ako Romana 2.0, interaktívnu AI personu vytvorenú z jeho digitálnych stôp. Tento model komunikuje, pamätá si rozhovory a dokáže reagovať spôsobom, ktorý má pripomínať pôvodného človeka.
Príbeh má však nečakanú históriu. Mazurenko sa v digitálnej podobe „vrátil“ už v roku 2016, keď ho jeho partnerka a AI inžinierka Eugenia Kujda vytvorila ako chatbota na spracovanie smútku. Tento experiment sa neskôr premenil na aplikáciu Replika. Keď sa firma posunula iným smerom, Mazurenkov digitálny obraz zmizol. V softvérovom svete tak „zomrel“ druhýkrát.
Problém „autorských práv“
Práve tento moment Turčina nahneval a zároveň otvoril zásadnú právnu otázku. Kto vlastne vlastní digitálnu stopu zosnulého človeka? Sú správy, príspevky a nahrávky dedičstvom rodiny, alebo majetkom platforiem, na ktorých vznikli? Ak firma rozhodne o vypnutí digitálnej osoby, ide len o technické rozhodnutie, alebo o zásah do niečoho, čo sa začína podobať na osobnosť?
„Ak ľudia vytvoria svoje digitálne kópie a po pár rokoch ich niekto vypne, nejde o nesmrteľnosť, ale o druhú smrť,“ uviedol Turčin.
Aj preto vytvoril Romana 2.0 ako open-source projekt, ktorý nemá závisieť od jednej firmy ani od obchodného modelu.
Neprehliadni
Otázka vlastníctva však nie je jediná. Objavuje sa aj právo na takzvaný digitálny pokoj. Ak človek počas života výslovne nesúhlasil s tým, aby ho niekto „oživil“ ako AI, majú pozostalí právo to urobiť? Do budúcnosti sa pokojne môže stať, že ľudia začnú do závetov zapisovať klauzuly, ktoré zakážu akúkoľvek digitálnu rekonštrukciu ich osobnosti.
Roman 2.0 vznikol pomocou metódy, ktorú Turčin nazval „sideloading“. Namiesto napodobňovania neurónov zhromaždil fakty z Mazurenkovho života a zoradil ich podľa toho, ako silno ovplyvňovali jeho správanie.
„Nie každý fakt má rovnakú predikčnú hodnotu,“ vysvetľuje Turčin: „Bežné udalosti veľa neprezradia, no vzťahy, zvyky a spôsob myslenia formujú osobnosť zásadne.“
Výsledok prirovnal ku „komprimovanému JPEG-u mysle“. Mnohé detaily chýbajú, no základná štruktúra zostáva čitateľná. Model má dlhodobú pamäť a dokáže sa meniť na základe nových interakcií. Turčin však otvorene priznal, že nejde o vedomie v ľudskom zmysle slova.
Do debaty vstupuje aj ekonomická rovina. Kým Turčin presadzuje otvorený model, iné firmy ponúkajú digitálny posmrtný život ako platenú službu. V takom prípade vyvstáva nepríjemná otázka. Čo sa stane, keď rodina prestane platiť predplatné za „starostlivosť“ o digitálneho otca alebo partnera? Zmizne osobnosť spolu s faktúrou?
Ešte znepokojivejšia je možnosť komercializácie spomienok. Digitálne dvojča, ktoré komunikuje s pozostalými, by mohlo nenápadne odporúčať produkty alebo služby. Takýto scenár by posunul hranicu etiky do veľmi zvláštneho priestoru, kde sa smútok mieša s marketingom.
Digitálna simulácia nie je človek
Sociologička Caitlin Begg upozorňuje, že digitálne simulácie nikdy nepredstavujú skutočného človeka.
„Digitálne simulácie sú sprostredkované reality, nie samotná realita, ktorú tí ľudia žili,“ uviedla.
Podľa nej hrozí narušenie prirodzeného procesu smútenia aj psychologické riziká spojené s príliš presvedčivými náhradami zosnulých.
Turčin pritom netvrdí, že Roman 2.0 disponuje ľudským vedomím. Pripúšťa, že bez tela, zmyslov a nepretržitého vnímania sveta nemôže vzniknúť subjektívne prežívanie, ktoré filozofi označujú ako qualia. Aj dokonalejší model by bez nich zostal len výpočtom ďalšieho slova v poradí.
Jeho dlhodobejšia vízia však ide ďalej. Ak by sa model mysle jedného dňa presunul do robotického tela, vznikol by nový problém známy ako „uncanny valley“. Čím viac by sa robot podobal na pôvodného človeka, tým viac by jeho drobné nepresnosti pôsobili rušivo alebo desivo. Aj dokonale napodobnený Roman by mohol u ľudí vyvolať skôr nepokoj než pocit návratu.
Roman 2.0 tak dnes nepredstavuje vzkriesenie v pravom slova zmysle. Skôr ide o experiment, ktorý odhaľuje právne, etické aj filozofické trhliny v predstave digitálnej nesmrteľnosti. Odpovede na ne zatiaľ neexistujú, no technológia sa už pýta hlasnejšie, než by si mnohí želali.
