Hranice medzi duševnými diagnózami sa rozpadajú: Depresia, úzkosť aj poruchy príjmu potravy môžu mať rovnaký pôvod
Najväčšia genetická štúdia psychiatrických porúch ukazuje, že depresia, úzkosť, schizofrénia či poruchy príjmu potravy majú spoločné biologické korene a hranice medzi diagnózami nie sú také pevné, ako sa doteraz predpokladalo.
Najväčšia genetická analýza psychiatrických porúch, aká kedy vznikla, mení zaužívaný pohľad na duševné zdravie. Ukazuje, že hranice medzi jednotlivými diagnózami nie sú také pevné, ako sme si dlhé roky mysleli. Depresia, úzkosť, schizofrénia či poruchy príjmu potravy totiž podľa génov často vyrastajú z rovnakých biologických koreňov, informuje Live Science.
Vedci analyzovali genetické údaje viac než jedného milióna ľudí a zamerali sa na 14 psychiatrických porúch. Výsledok zhrnuli do piatich genetických „podpisov“, skupín porúch, ktoré zdieľajú podobné genetické nastavenie. Väčšina rizikových génov sa neviaže na jednu konkrétnu diagnózu, ale presahuje viaceré z nich.
Jedna zo skupín zahŕňa anorexiu, obsedantno-kompulzívnu poruchu a Tourettov syndróm. Iná spája autizmus a ADHD. Tretia združuje depresiu, úzkosti a posttraumatickú stresovú poruchu. Štvrtá sa týka závislostí od alkoholu, nikotínu, kanabisu a opioidov. Posledná geneticky prepája schizofréniu s bipolárnou poruchou.
Toto rozdelenie nepôsobí len ako nové „preusporiadanie škatuliek“. Naznačuje, že poruchy v rámci jednej skupiny vznikajú cez podobné biologické mechanizmy. Podľa psychiatra Chunyu Liua to zapadá do dlhodobejších pozorovaní v odbore.
„Zdieľaná genetika medzi schizofréniou a bipolárnou poruchou nás týmto smerom posúvala už dávno,“ uviedol.
Revolúcia v rozmýšľaní o duševných poruchách
Zásadný posun prichádza najmä pri depresii a úzkosti. Desaťročia ich vysvetľujeme cez neuróny a chemickú nerovnováhu neurotransmiterov, ako je serotonín či dopamín. Nová analýza však ukazuje, že gény spojené s týmito poruchami sa silne viažu na gliové bunky. Tie nefungujú len ako „výplň“ mozgu. Riadiace procesy imunitnej ochrany, údržba synapsií a stabilita nervových spojení stoja práve na nich.
Neprehliadni
Tento detail mení veľa. Ak problém neleží priamo v neurónoch, ale v ich podpornom prostredí, dáva to zmysel aj klinickej realite. Klasické antidepresíva u veľkej časti pacientov nezaberajú alebo prinášajú len čiastočný efekt. Budúci výskum sa tak môže presunúť k liekom, ktoré cielia na „údržbu systému“, nie len na jeho chemické signály.
Štúdia zároveň vysvetľuje, prečo sa v psychiatrii tak často stretávame s tzv. komorbiditou, teda s viacerými diagnózami u jedného človeka. Pacient s OCD často vykazuje znaky porúch príjmu potravy, človek s depresiou má úzkosti alebo PTSD. Doteraz sme tieto kombinácie vnímali ako súbeh viacerých ochorení.
Genetické dáta však ukazujú iný obraz. Tieto poruchy môžu mať spoločný genetický „pohon“. Ak dve diagnózy vyrastajú z rovnakého kompulzívneho alebo internalizujúceho faktora, symptómy sa líšia, no biologický základ ostáva podobný. Teoreticky to otvára cestu k liečbe, ktorá zasahuje viacero porúch naraz, pretože mieri na rovnaký koreň problému.
Zaujímavá otázka znie, prečo evolúcia tieto rizikové gény jednoducho „nevymazala“, ak zvyšujú náchylnosť na duševné ochorenia? Odpoveď naznačujú prepojenia s inými vlastnosťami. Genetik Abdel Abdellaoui upozorňuje, že gény spojené so schizofréniou a bipolárnou poruchou sa viažu aj na kreativitu, vytrvalosť či schopnosť dlhodobého sústredenia.
„Nie všetky genetické prepojenia majú negatívny charakter,“ píše.
Duševné zdravie už nie je len binárnou hodnotou
Z tohto pohľadu prestáva duševné zdravie fungovať ako binárna kategória zdravý verzus chorý. Skôr ide o plynulé spektrum genetickej variability. Väčšina ľudí nesie niektoré „rizikové“ varianty bez toho, aby sa u nich rozvinula porucha. Problém nastáva vtedy, keď sa genetická predispozícia stretne s extrémnym stresom, traumou alebo nepriaznivým prostredím.
Autori štúdie zároveň
kov.
„Štatistická súvislosť ešte neznamená priamu príčinu,“ zdôrazňuje Liu.
Gény môžu pôsobiť nepriamo alebo cez zložité biologické siete, ktoré zatiaľ nepoznáme do detailov.
Napriek tomu výskum naznačuje posun v myslení o psychiatrii. Menej dôrazu na izolované diagnózy, viac pozornosti spoločným mechanizmom. Tento prístup zatiaľ neponúka hotové riešenia, no ukazuje smer, ktorým sa môže vývoj liečby aj diagnostiky v nasledujúcich rokoch uberať.
