Zem čaká smrť v rozpínajúcom sa Slnku. Vedec tvrdí, že ľudstvo môže planétu zachrániť pred istým koncom
Výskumník Gabriel Harry priniesol plán, ktorý by mohol budúcu civilizáciu ochrániť pred umierajúcim Slnkom. Jeden krok zahŕňa presunutie Zeme na iné miesto pomocou asteroidu.
Slnko raz prestane vyzerať tak, ako ho poznáme dnes. Astronómovia už dlhé desaťročia vedia, že približne o miliardu rokov vstúpi do ďalšej fázy svojho života. Začne sa zväčšovať, premení sa na červeného obra a podmienky na Zemi sa dramaticky zmenia. Oceány sa vyparia, atmosféra zmizne a naša planéta sa môže dostať priamo do rozpínajúcej sa hviezdy.
Takýto scenár však podľa jedného vedca nemusí znamenať definitívny koniec života na Zemi. Gabriel Harry predstavil odvážnu víziu, podľa ktorej by budúca civilizácia mohla našu planétu ochrániť bez toho, aby musela odletieť do inej hviezdnej sústavy. Jeho návrh síce pripomína vedecko-fantastický film, no vychádza zo známych fyzikálnych zákonov. Štúdia zatiaľ čaká na publikovanie v odbornom časopise a momentálne je dostupná ako preprint.
Obrovský slnečný štít by zakryl rozpínajúce sa Slnko
Najväčší problém predstavuje samotné Slnko. Keď sa zmení na červeného obra, jeho priemer narastie natoľko, že Zem dostane obrovské množstvo tepla, píše portál Phys. Autor preto navrhol postaviť gigantický slnečný štít medzi Zemou a Slnkom. Konkrétne by sa nachádzal pri prvom Lagrangeovom bode, teda na mieste, kde sa gravitačné sily Zeme a Slnka navzájom vyrovnávajú.
Takýto štít by zablokoval smrtiace žiarenie. Aby však nemusel mať nepredstaviteľné rozmery, vedec navrhol zavesiť ho na približne dvojmiliónový kilometer dlhé uhlíkové lano ukotvené vo vesmíre.
Na výrobu celej konštrukcie by podľa výpočtov poslúžil materiál z trpasličej planéty Ceres a malá časť Mesiaca.
Neprehliadni
Samotný štít by síce ochránil Zem pred extrémnym žiarením, no zároveň by planétu pripravil o svetlo aj teplo. Autor preto navrhol vytvoriť umelé Slnko. Zdroj energie by nepochádzal zo Zeme, ale z Jupitera. Táto plynná planéta obsahuje obrovské množstvo vodíka a hélia, teda paliva pre jadrovú fúziu.
Podľa návrhu by budúca civilizácia umiestnila fúzne reaktory hlboko do atmosféry Jupitera. Okolitý tlak by pomohol udržať reakciu, čo dnes predstavuje jednu z najväčších technických prekážok jadrovej fúzie. Vyrobenú energiu by následne preniesli laserovými lúčmi cez sériu vesmírnych staníc až na Zem. Tak by planéta dostala nové svetlo aj teplo napriek tomu, že obrovský štít zakryje pôvodné Slnko.
Zem by musela ustúpiť ďalej od Slnka
Ani to však nestačí. Červený obor totiž narastie natoľko, že pohltí vnútorné planéty alebo sa k nim dostane nebezpečne blízko. Vedec preto navrhol postupne posunúť obežnú dráhu Zeme. Na prvý pohľad by sa ponúklo využitie veľkého asteroidu, ktorý by opakovane preletel okolo našej planéty a gravitačným pôsobením jej odovzdal časť energie. Takéto riešenie však prináša obrovské riziko kolízie.
Autor preto predstavil bezpečnejší variant. Z atmosféry Jupitera by získal kyslík a vytvoril z neho mohutný prúd častíc. Tento lúč by neustále prelietaval tesne popri Zemi. Gravitačný efekt by počas veľmi dlhého obdobia pomaly zväčšil vzdialenosť našej planéty od Slnka.
Ak by sa lúč omylom odchýlil smerom k Zemi, podľa autora by nepredstavoval katastrofu. Kyslík by sa rozptýlil na veľkej ploche a do atmosféry by vstúpil s energiou porovnateľnou so silnou búrkou.
Časom by však nastal ešte jeden problém. Vnútro Zeme by postupne vychladlo, čím by sa zastavila tektonická aktivita, prestalo by vznikanie pohorí a narušil by sa kolobeh živín, ktorý pomáha udržiavať život. Autor preto navrhol veľmi nezvyčajné riešenie. Budúca civilizácia by podľa neho pravidelne vytvorila malé množstvo antihmoty, uzavrela ju do špeciálnej nádoby a spolu s roztaveným železom ju dopravila hlboko do zemského jadra.
Po približne dvoch týždňoch by ochranná nádoba stratila energiu. Antihmota by sa stretla s bežnou hmotou a uvoľnila by veľké množstvo tepla, ktoré by opäť zohrialo vnútro planéty.
Podľa výpočtov by stačili približne dva kilogramy antihmoty denne.
Nebezpečenstvo prinesie aj zrážka galaxií
Autor nezabudol ani na veľmi vzdialenú budúcnosť. Približne o 4,5 miliardy rokov sa totiž Mliečna cesta stretne s galaxiou Andromeda. Aj keď pri takejto udalosti pravdepodobne nedôjde k priamym zrážkam hviezd, gravitačné poruchy môžu zmeniť obežné dráhy mnohých objektov.
Gabriel Harry preto navrhol využiť rovnaké zariadenie pri Jupiteri na postupné posunutie celej slnečnej sústavy mimo rizikových oblastí. Pomocou prúdu vodíka by gravitačný efekt počas veľmi dlhého obdobia jemne upravil jej polohu v galaxii.
Prečo radšej neodletieť?
Mnohí by sa mohli opýtať, prečo vôbec zachraňovať Zem. Nebolo by jednoduchšie presťahovať ľudstvo k inej hviezde? Autor tvrdí, že nie. Medzihviezdne lety patria medzi najťažšie technické výzvy, aké si dnes vieme predstaviť. Vyžadovali by obrovské množstvo energie, tisíce rokov cestovania a následnú premenu cudzej planéty na obývateľný svet.
„Ochranné opatrenia si vyžiadajú tisícnásobne až miliónnásobne menej energie než medzihviezdna migrácia,“ hovorí Harry.
Dodáva aj ďalší argument. Ak by sa ľudstvo rozšírilo po celej galaxii, jednotlivé kolónie by sa časom vyvíjali samostatne a mohli by vytvoriť úplne odlišné civilizácie. Podľa autora by zachovanie života v jednej hviezdnej sústave prinieslo väčšiu stabilitu aj bezpečnosť.
Dnes ide stále iba o teoretický návrh
Celý plán presahuje možnosti súčasnej techniky o mnoho rádov. Ľudstvo zatiaľ nedokáže vyrobiť podobné množstvo antihmoty, postaviť funkčné fúzne elektrárne ani vytvoriť vesmírne megastavby takýchto rozmerov.
Napriek tomu štúdia ukazuje zaujímavý pohľad na veľmi vzdialenú budúcnosť. Namiesto hľadania nového domova sa zameriava na otázku, či by raz nebolo jednoduchšie zachovať ten súčasný. Odpoveď dnes nikto nepozná, no podobné úvahy často pomáhajú vedcom hľadať nové riešenia technológií, ktoré sa dnes zdajú takmer nemožné.
