Vitamín C a rakovina: Nositeľ Nobelovej ceny veril, že môže pomôcť pacientom. Po desaťročiach sa ukazuje, že úplne mimo možno nebol
Liečba rakoviny vysokými dávkami vitamínu C patrí medzi najkontroverznejšie témy onkológie. Hoci sa táto myšlienka vracia už desaťročia, vedci stále nevedia jednoznačne povedať, či pacientom dokáže reálne pomôcť.
Rakovina patrí medzi najnepríjemnejšie ochorenia na svete. Niekedy sa ťažko diagnostikuje a ešte ťažšie lieči. Vedci sa už celé dekády snažia nájsť spôsob, ako ju účinnejšie poraziť. Ideálne čo najuniverzálnejší. Zatiaľ však táto „pliaga“ v mnohých prípadoch stále ukazuje, aká vie byť odolná. Liečiť sa ju pokúšal aj nositeľ Nobelovej ceny Linus Pauling. Na tému upozornil portál The Conversation.
Pauling sa preslávil prácou o chemických väzbách a štruktúre molekúl, no v neskorších rokoch sa dostal do celkom inej debaty, ktorá jeho meno sprevádza dodnes. Bol presvedčený, že vitamín C môže mať pri rakovine význam, a práve táto myšlienka sa stala jednou z najkontroverznejších kapitol jeho kariéry.
Dalo by sa povedať, že celé sa to začalo v sedemdesiatych rokoch, keď sa Pauling spojil so škótskym lekárom Ewanom Cameronom. Spoločne podávali pacientom s pokročilým onkologickým ochorením vysoké dávky vitamínu C. Tvrdili pritom, že niektorým z nich sa predĺžilo prežívanie a zlepšil sa aj celkový stav. Tieto závery zaujali verejnosť, no zároveň sa rýchlo dostali pod kritiku pre slabšie metódy a nejednoznačné porovnania.
Vitamín C je pri liečbe rakoviny stále kontroverzný
Určitý zlom priniesli až štúdie Mayo Clinic, ktoré pri vitamíne C vo forme tabliet nepreukázali žiadny prínos pre pacientov s rakovinou. To bol moment, keď sa zdalo, že celá Paulingova hypotéza padá. Lenže pri spätnom pohľade sa ukázalo, že sa v diskusii miešali dve odlišné veci, teda užívanie vitamínu C v tabletách a jeho podanie priamo do žily.
Črevo dokáže absorbovať vitamín C len do určitej miery, takže po tabletkách hladina v krvi rastie len obmedzene. Jednoducho povedané, telo sa v tomto prípade správa ako strážnik pri dverách. Keď má vitamínu C dosť, ďalšie množstvo už nepustí do krvi v takej miere a časť sa jednoducho vylúči. Infúzia naopak obchádza črevo a dokáže dosiahnuť oveľa vyššie koncentrácie v krvi. Práve tie môžu mať úplne iný biologický účinok.
Neprehliadni
Preto sa dnes výskum sústreďuje najmä na intravenózny vitamín C. V laboratórnych modeloch sa ukázalo, že vo veľmi vysokých dávkach môže pôsobiť prooxidačne a podporovať tvorbu peroxidu vodíka, ktorý poškodzuje najmä nádorové bunky. Rakovinové bunky sú často oslabené vlastným rýchlym rastom, nedostatkom kyslíka a vyšším oxidačným stresom. Môžu byť preto na takýto zásah citlivejšie než zdravé tkanivo. Stále však ide najmä o biologicky zaujímavú hypotézu, nie o definitívne potvrdenú liečebnú stratégiu.
U ľudí sú výsledky zatiaľ zmiešané. Americký National Cancer Institute, známy ako NCI, uvádza, že niektoré štúdie zaznamenali lepšiu kvalitu života a menej vedľajších účinkov liečby, napríklad únavy, bolesti či nevoľnosti. Zároveň však tieto práce mali viaceré limity, napríklad malý počet pacientov alebo slabší dizajn. Nemožno z nich preto presvedčivo vyvodiť, že vitamín C spoľahlivo predlžuje život väčšine onkologických pacientov. Na druhej strane, pri niektorých typoch rakoviny a kombináciách liečby sa žiadny jasný protinádorový účinok neukázal a ochorenie napriek terapii postupovalo. Aj preto sa dnes hovorí skôr o sľubnom, ale stále neuzavretom smere výskumu.
Výskumy sú zatiaľ neisté a vitamín C nie je bez rizika
Bezpečnosť sa síce v štúdiách javila ako pomerne dobrá, no stále to neznamená, že ide o postup bez rizika. NCI upozorňuje, že problémy môžu nastať pri ochorení obličiek, deficite G6PD alebo hemochromatóze.
Deficit G6PD je vrodený stav, pri ktorom môžu červené krvinky horšie zvládať oxidačný stres. Hemochromatóza je zas porucha, pri ktorej telo ukladá príliš veľa železa. Pri vysokých dávkach vitamínu C to môže byť problém, pretože vitamín C ovplyvňuje aj prácu s oxidačnými reakciami a vstrebávaním železa. To znamená, že nejde o neškodnú „wellness procedúru“, ktorú si človek objedná ako obyčajnú vitamínovú kúru. Ide o medicínsky postup, ktorý si vyžaduje odborný dohľad.
Dôležité je aj to, že americká FDA neschválila intravenózny vitamín C ako liečbu rakoviny. Neznamená to, že výskum nemá zmysel. Znamená to však, že dnes nejde o postup, ktorý by mohol nahradiť chemoterapiu, imunoterapiu, rádioterapiu alebo inú overenú onkologickú liečbu. Podobne opatrne k téme pristupuje aj Mayo Clinic, podľa ktorej stále neexistuje dôkaz, že vitamín C sám dokáže rakovinu vyliečiť. Kým nebudú k dispozícii veľké a kvalitne navrhnuté klinické skúšky, ostane vitamín C pri rakovine skôr doplnkovou a experimentálnou možnosťou než štandardnou liečbou.
Pauling sa teda úplne nemýlil, no jeho optimizmus bol oveľa väčší než to, čo dokázali potvrdiť dôkazy. Tablety ako liek na rakovinu sa nepotvrdili, no rozdiel medzi bežným užívaním a vysokodávkovou infúziou sa ukázal ako pomerne podstatný. Práve v tom spočíva odkaz celého príbehu. Nie je to jednoduchý zázrak ani zabudnutý liek, ktorý medicína prehliadla. Skôr ide o otázku, ktorá si aj po desaťročiach stále žiada opatrný a seriózny výskum. Až ďalšie štúdie ukážu, či sa z vitamínu C pri rakovine stane reálny pomocník, alebo zostane len vedecky zaujímavou slepou uličkou.
