Vedci rozlúskli paradox cestovania v čase. Vesmír ti vraj nedovolí spraviť chybu, ktorá by zničila budúcnosť
Cestovanie v čase nemusí spôsobovať paradoxy. Nový vedecký model ukazuje, že vesmír si vie udalosti sám upraviť tak, aby zostali konzistentné aj pri uzavretých časových krivkách.
Zabudni na filmové paradoxy, kde hrdina skočí do minulosti a omylom vymaže vlastnú existenciu. Podľa novej vedeckej práce publikovanej v časopise Classical and Quantum Gravity, ktorú rozoberal aj Popular Mechanics, realita môže fungovať úplne inak. A pozor, teraz to príde, vedci tvrdia, že cestovanie v čase nielenže nemusí spôsobiť paradox, ale dejiny sa dokonca „upravia“ tak, aby žiadny nevznikol.
To znie ako sci-fi, však? Lenže autori štúdie, Germain Tobar a Fabio Costa z University of Queensland, sa nehrali na scenáristov. Vzali Einsteinovu teóriu relativity, ktorá pripúšťa existenciu tzv. uzavretých časových kriviek, teda situácií, v ktorých sa môžeš vrátiť do minulosti a teoreticky sa stretnúť so svojím mladším ja, a pozreli sa na najväčší problém: prečo sa ešte stále všetko nezrúti na logický chaos?
Prečo by mal cestovateľ v čase spôsobiť problém?
Klasika. Predstav si, že sa vrátiš do minulosti zastaviť pacienta nula pri ochorení COVID-19. Ak mu zabrániš nakaziť sa, vlastne tým odstrániš dôvod, prečo si sa vrátil. Čistý paradox. Ale podľa Tobara a Costu je náš vesmír omnoho šikovnejší. Nemôžeš spôsobiť scenár, ktorý by odporoval tomu, že si tam vôbec prišiel.
V praxi to vraj funguje takto: pokúsiš sa zabrániť infekcii pacienta nula, ale nakoniec sa stane niečo iné. Možno sa nakazíš ty. Možno sa nakazí niekto ďalší. Ale kľúčová udalosť, teda začiatok pandémie, jednoducho nastane. Dejové línie sa „preusporiadajú“, aby nič neporušilo konzistentnosť histórie.
Ako to, že sa minulosť dokáže „opraviť“?
Tu sa dostávame k princípu, ktorý znie komplikovane, ale v skutočnosti je prekvapivo jednoduchý. Uzavreté časové krivky umožňujú, aby udalosť v budúcnosti ovplyvnila udalosť v minulosti, no zároveň nesmie vzniknúť rozpor. Autori v štúdii ukázali zaujímavý jav. Ak je v danej situácii pevne určený výsledok všetkých okrem dvoch regiónov časopriestoru, medzi tými dvoma môže existovať iba jednosmerné ovplyvňovanie.
Neprehliadni
Jednoducho povedané, informácia nemôže medzi nimi skákať tam a späť spôsobom, ktorý by spôsobil logický konflikt. Tak sa zabezpečí, že sa neobjaví paradox, ani náhodou, ani úmyselne.
Cestovanie v čase môže byť oveľa zložitejšie, než sme si mysleli
Doterajší výskum vedel úplne opísať iba jednoduché situácie, kde sa dej odohráva medzi dvomi až tromi oblasťami. Tobar a Costa však išli ďalej a rozšírili svoj model na ľubovoľný počet oblastí. A tam objavili niečo prekvapujúce.
Zistili, že existuje viacero rôznych a navzájom odlišných spôsobov komunikácie, ktoré sa môžu odohrať medzi štyrmi a viacerými regiónmi v prítomnosti časových slučiek. Každý z týchto spôsobov je bez paradoxu, je kompatibilný s Einsteinovou relativitou, umožňuje jednotlivým účastníkom voľne sa rozhodovať a pritom stále dodržiava logickú konzistentnosť dejín. Inými slovami, vesmír nemusí byť pri cestovaní v čase prísny alebo obmedzený. Dokáže byť prekvapivo flexibilný a dynamický a môže umožniť komunikáciu aj v situáciách, kde neexistuje jasné poradie príčin a následkov.
Čo to znamená pre realitu?
Vedci zdôrazňujú, že ich model je zatiaľ matematický. Nehovorí, ako takéto situácie vzniknú v skutočnom vesmíre, ani či vôbec môžu vzniknúť. Ale ukazuje niečo veľmi dôležité: cestovanie v čase samo o sebe neporušuje logiku. Paradoxy nie sú problém. Vesmír si vie vždy usporiadať udalosti tak, aby všetko sedelo.
Je to, akoby si vošiel do miestnosti a začal v nej presúvať predmety bez ohľadu na to, čo tam bolo predtým. A miestnosť by sa vždy prispôsobila tak, aby sa tvoje kroky navzájom nepopierali. Ty môžeš konať slobodne, ale výsledná „mozaika“ udalostí sa vždy zloží do konzistentného obrazu.
Je to koniec paradoxov?
Podľa práce Tobara a Costu to tak vyzerá. Keďže našli celé spektrum scenárov, ktoré sa môžu odohrať medzi viacerými účastníkmi bez porušenia kauzality, vyplýva z toho jedno jasné posolstvo: náš vesmír možno dokáže umožniť cestovanie v čase oveľa prirodzenejšie, než sme si doteraz mysleli.
Samozrejme, skutočná časová slučka je stále doslova svetelné roky vzdialená od našich technológií. Ale matematika ukazuje, že ak by sme ju raz vedeli vytvoriť, nemuseli by sme sa báť, že narušíme vlastnú minulosť. História sa nedá tak ľahko pokaziť. Postará sa o to samotná fyzika.
A práve to je na tom najprekvapivejšie: problémom nie je to, že by sme mohli zničiť svet cestovaním v čase. Problém je skôr to, že svet nám to jednoducho nedovolí, a vždy sa prispôsobí.
