Vedci hovoria o zachovaní mozgu po smrti. Tvrdia, že je to možné, no narážajú na zásadný problém
Zachovanie mozgu po smrti už nie je len sci-fi. Vedci skúmajú, či je možné uchovať štruktúru mozgu tak, aby v nej zostali spomienky a osobnosť tak, aby ich budúce technológie dokázali čítať.
Myšlienka zachovať mozog po smrti tak, aby sa k nemu bolo možné raz vrátiť, prestáva byť výhradne doménou sci-fi. Nie preto, že by niekto sľuboval nesmrteľnosť, ale preto, že časť neurovedcov dnes otvorene hovorí o nenulovej šanci, že fyzická štruktúra mozgu sa dá uchovať dostatočne presne. Samotné zachovanie však nič negarantuje. Iba posúva hranicu toho, čo ešte nemusí byť definitívne stratené.
Hneď na úvod je potrebné ujasniť jednu vec. Aktuálna vedecká debata sa netočí okolo oživovania mŕtvych. Nestojí ani na predstavách digitálneho vedomia, čo býva často námet futuristických filmov či seriálov. Rieši problém, že ak sú pamäť, osobnosť a dlhodobé psychologické vlastnosti zakódované vo fyzickej štruktúre mozgu, má zmysel skúmať, či sa táto štruktúra dá zachovať aj po legálnej smrti. Nie obnoviť. Zachovať.
Čo chcú vedci vlastne uchovať
Moderná neuroveda sa čoraz viac zhoduje, že spomienky neexistujú ako samostatné „súbory“. Nevznikajú na jednom mieste a nedajú sa jednoducho lokalizovať. Sú výsledkom konkrétnych vzorcov prepojení medzi neurónmi, najmä na úrovni synapsií. Tieto pamäťové stopy, označované ako engramy, spolu tvoria takzvaný connectome, sieť spojení, ktorá sa formuje počas celého života.
Práve na tomto predpoklade stojí aj samotná štúdia.
Autori v nej uvádzajú, že „morfomolekulárna organizácia mozgu kóduje informáciu potrebnú pre psychologické vlastnosti, ako sú osobnosť a dlhodobé spomienky“.
Inými slovami, ak sa táto fyzická organizácia zničí, informácia zaniká spolu s ňou. Ak sa zachová, aspoň teoreticky pretrvá.
Neprehliadni
To je zásadný posun oproti starším predstavám. Ak je informácia uložená v samotnej architektúre mozgu, jej zachovanie prestáva byť otázkou filozofie či viery. Stáva sa technickým problémom fyziky, chémie a času.
Tekutinová konzervácia mozgu
Štúdia porovnáva viacero prístupov, klasickú kryoniku, kombinované aldehydovo-kryogénne metódy aj takzvanú tekutinovú konzerváciu. Práve tá sa dostáva do popredia nie preto, že by bola ideálna, ale preto, že je dnes technicky zvládnuteľná a finančne dostupnejšia.
Tekutinová konzervácia využíva chemické fixatíva, najčastejšie aldehydy, ktoré „uzamknú“ štruktúru tkaniva vytvorením stabilného chemického gélu. Výsledkom nie je živé tkanivo, ale detailne zachovaná architektúra neurónov a synapsií. Z praxe pritom ale tiež vieme, že ani dlhodobé uloženie mozgu vo formaldehyde automaticky neznamená rozpad celej neurónovej siete.
Treba však rovnako pomenovať hranicu tohto prístupu. Zachovanie štruktúry ešte neznamená, že s ňou vieme niečo robiť. Uchovať mozog neznamená vedieť z neho čítať. Aspoň zatiaľ.
Aké sú limity súčasných metód zachovania mozgu
Najväčší problém celej myšlienky je mierka. Ľudský mozog obsahuje približne 100 miliárd neurónov a bilióny synaptických spojení. Pre porovnanie: kompletné zmapovanie connectomu ovocnej mušky, ktorá má len zlomok neurónov oproti človeku, sa podarilo až nedávno a vyžadovalo roky práce, špecializované zobrazovacie techniky a obrovský výpočtový výkon. Pri ľudskom mozgu by bola táto úloha o niekoľko rádov zložitejšia.
Ďalším slabým miestom je predpoklad, že statická štruktúra stačí. Mozog je dynamický systém. Informácia môže byť uložená nielen v tom, kde sú neuróny prepojené, ale aj v sile týchto spojení, v molekulárnych stavoch synapsií či v interakciách s gliovými bunkami. Nie je isté, či dnešné metódy dokážu zachovať všetky tieto vrstvy s dostatočnou presnosťou.
Aj preto autori štúdie opakovane zdôrazňujú, že ide o experimentálnu možnosť bez akýchkoľvek garancií. A že hovoriť o „oživení“ je dnes skôr filozofická než technologická otázka.
Argumenty v prospech zachovania mozgu
Jadro argumentácie, s ktorou sa v odbornej diskusii pracuje, je prekvapivo strohé. Ak sa mozog po smrti nezachová, akákoľvek budúca možnosť analýzy alebo práce s touto informáciou zaniká definitívne. Neexistuje druhý pokus ani dodatočná oprava.
Ak sa naopak mozog zachová a technológia sa nikdy neposunie do bodu, kde by bolo možné túto informáciu využiť, výsledkom nie je falošný život, ale neúspešný experiment. Strata je v takom prípade najmä finančná a organizačná. Autori to opisujú ako asymetrické riziko: nečinnosť znamená istú stratu možnosti, konanie len riziko, že sa možnosť nikdy nevyužije.
Popri tom štúdia upozorňuje aj na vedľajšie prínosy, ktoré nesúvisia s predstavou obnovy osoby. Presnejšie metódy konzervácie mozgového tkaniva môžu zlepšiť výskum neurodegeneratívnych ochorení, štúdium ischemického poškodenia mozgu aj techniky dlhodobého uchovávania orgánov. Ide o konkrétne oblasti, kde má výskum okamžitý význam.
Výsledok preto pôsobí menej dramaticky, než by naznačovali titulky. Nikto seriózny neponúka život po smrti. Otvára sa len oveľa prozaickejšia otázka: má zmysel uchovať informáciu, ak existuje nenulová šanca, že ju raz dokážeme čítať? Pre časť ľudí je odpoveď áno.
