Už vieme, čo zdecimovalo Napoleonovu armádu počas ústupu z Ruska. Vedcom sa po dvoch storočiach podarilo vyriešiť obrovskú záhadu
Výskumníci sa pozreli na príbeh napoleonovej armády, ktorá zažila pri úteku z Ruska peklo.
Keď sa Napoleon v roku 1812 vybral na ruské ťaženie, veril, že opäť preukáže svoju vojenskú genialitu. Namiesto triumfu však prišla katastrofa. Státisíce vojakov z jeho multinárodnej „Veľkej armády“ (Grande Armée), zloženej nielen z Francúzov, ale aj Nemcov, Poliakov, Talianov či Holanďanov, zahynuli počas ústupu z Ruska. A podľa nových vedeckých zistení ich nelikvidoval len mráz a hlad, ale aj dve infekčné choroby, o ktorých sa doteraz len špekulovalo.
Nová genetická analýza tímu z francúzskeho Institut Pasteur a Aix-Marseillskej univerzity ukázala, že Napoleonovi vojaci trpeli paratýfovou horúčkou a recidivujúcou (návratnou) horúčkou, chorobami, ktoré dokázali človeka zraziť na kolená ešte skôr, než sa k nemu priblížil nepriateľ.
Výskum, publikovaný 24. októbra 2025 v prestížnom časopise Current Biology, priniesol prekvapivé výsledky. Vedci skúmali pozostatky 13 vojakov, ktorých telá boli vykopané už v roku 2002 vo Vilniuse, na mieste, kde skončilo tisíce členov Napoleonovej armády počas ústupu z Ruska.
Prehliadaný faktor
Z ich zubov sa pomocou moderných sekvenačných technológií podarilo získať stopy DNA dvoch patogénov, Salmonella enterica Paratyphi C, ktorá spôsobuje paratýf, a Borrelia recurrentis, baktérie prenášanej všami, zodpovednej za návratnú horúčku.
Tieto dve infekcie sa navzájom posilňovali. Paratýf útočí na tráviaci trakt a spôsobuje vysoké horúčky, slabosť a hnačky. Návratná horúčka prichádza vo vlnách. Človek má niekoľko dní extrémne horúčku, potom sa mu na chvíľu uľaví, no choroba sa vráti ešte silnejšia. Keď si predstavíš armádu vyčerpanú hladom, mrazom a vyčerpaním, takýto útok chorôb bol doslova smrteľnou kombináciou.
Neprehliadni
Zo spomínaných 13 vojakov niesli štyria stopy po baktérii S. enterica Paratyphi C a dvaja po B. recurrentis. Síce ide o malý počet vzoriek, no práve tie poskytli prvý genetický dôkaz, že tieto choroby skutočne zúrili v Napoleonovej armáde. Predtým sa vedci zameriavali najmä na týfus (Rickettsia prowazekii) a zákopovú horúčku (Bartonella quintana), o ktorých písali aj dobové kroniky. Teraz sa ukazuje, že v hre bolo viac patogénov, než sa doteraz predpokladalo.
„Získavame čoraz jasnejší obraz o tom, aké choroby formovali dejiny,“ vysvetľuje Nicolás Rascovan, vedúci Jednotky mikrobiálnej paleogenomiky v Institut Pasteur a hlavný autor štúdie. „Keď vieme, aké patogény sa šírili v minulosti, môžeme lepšie pochopiť, ako sa infekčné choroby vyvíjali a ako s nimi bojovať dnes.“
Na výsledkoch spolupracovali aj odborníci z Univerzity v Tartu v Estónsku, ktorí pomohli vytvoriť špeciálny systém overovania DNA. Použili tzv. fylogenetický prístup, ktorý dokáže z pár úlomkov extrémne degradovanej DNA určiť, aký patogén sa v tele nachádzal a dokonca odhaliť aj jeho konkrétnu líniu.
Staré vzorky DNA bývajú zničené časom a prostredím, a tak býva problém vôbec niečo zistiť. Tu však výskumníci uspeli aj napriek tomu, že genómy boli neúplné a fragmentované. Ich metóda dokázala rozlíšiť patogény aj z veľmi slabých signálov, čo je pre archeogenetiku obrovský posun.
Obrovské straty následkom chorôb
Napriek tomu vedci priznávajú, že z tak malého množstva vzoriek sa nedá presne určiť, koľko vojakov týmito chorobami trpelo. Napoleonova armáda mala totiž okolo pol milióna mužov a počas ústupu ich zomrelo viac než 300 000. Je však isté, že infekcie, spolu s mrazom, hladom a vyčerpaním, sa stali tichými zabijakmi, ktorí urýchlili pád jednej z najväčších armád svojej doby.
Rascovan dodáva, že analýza takto starých patogénov nám pomáha pochopiť širší príbeh ľudstva. Napríklad ako sa choroby menili spolu s nami a aké sociálne či environmentálne faktory im pomáhali šíriť sa.
Napoleonova ruská kampaň, známa aj ako Vlastenecká vojna roku 1812, sa skončila úplným fiaskom. Ruské sily znovu získali Moskvu a cisár musel ustúpiť s vojskom, ktoré sa rozpadalo nielen pod paľbou, ale aj pod náporom chorôb. Dnes, viac než 200 rokov po týchto udalostiach, vďaka genetike konečne chápeme, že porážku jedného z najväčších vojvodcov histórie nezapríčinili len guľky a zima, ale aj mikroskopickí nepriatelia, o ktorých dovtedy nik netušil.
