Teoretický fyzik tvrdí, že čas neexistuje: Podľa neho minulosť, prítomnosť a budúcnosť existujú naraz
Čas patrí k najzáhadnejším veličinám vo fyzike. Používame ho takmer na všetko, no keď ho máš opísať sám osebe, zrazu sa rozplýva medzi zmenami, pohybom a tým, ako svet vôbec vnímame.
Každý deň funguješ podľa času. Ráno vstaneš, pozrieš na hodiny, ideš do práce, dáš si obed a večer sleduješ, koľko ešte zostáva do spánku. Všetko sa točí okolo sekúnd, minút a hodín. Lenže podľa niektorých fyzikov môže byť celý tento systém len praktická ilúzia.
Fyzik Vlatko Vedral upozornil na zaujímavý problém, čas ako taký nikdy priamo nezmeriaš. Vždy sleduješ len niečo iné, čo sa mení. Hodiny, pohyb Slnka, tikot atómov, všetko predstavuje len zmeny v iných systémoch, píše Popular Mechanics.
„Čas nikdy nemeriame priamo. Sledujeme zmeny v iných systémoch a tie nazývame časom,“ vysvetľuje.
Keď sa na to pozrieš takto, začne sa celý koncept rozpadávať, pretože práve táto perspektíva naznačuje, že čas nefunguje ako samostatná „vec“, ktorá plynie. Funguje skôr ako spôsob, akým si usporiadaš zmeny okolo seba. Vedral ide ešte ďalej. Tvrdí, že ak čas predstavuje len pomôcku na meranie zmien, fyzika ho v skutočnosti vôbec nepotrebuje. Rovnice, ktoré popisujú svet, by mohli fungovať aj bez premennej „t“, teda času.
Ako príklad uvádza Vedral pretekárske auto na okruhu. Pri každom kole sa pozrieš na stopky. Namiesto toho, aby si riešil čas, ti úplne stačí tabuľka, ktorá ukazuje, že keď ručička ukáže určitú hodnotu, auto sa nachádza na konkrétnom mieste. Všetko vieš popísať bez toho, aby si vôbec použil pojem čas.
Dilema času sa objavuje aj v kvantovej fyzike
Tento princíp sa objavuje aj v kvantovej fyzike. Práve tu prichádza jeden z najzaujímavejších konceptov, takzvaný Page-Woottersov model. Vznikol ešte v roku 1983 a snažil sa vysvetliť, ako môže vzniknúť pohyb bez toho, aby existoval čas. Základ spočíva v kvantovom prepojení. Dva systémy, napríklad „hodiny“ a „sledovaný objekt“, sa prepoja tak, že keď poznáš stav jedného, automaticky poznáš stav druhého. Nemusíš riešiť čas, stačí ti vzťah medzi nimi.
Neprehliadni
Realita sa tým pádom neskladá z plynúceho času, ale zo vzájomne prepojených stavov. Tento pohľad vedie k ešte zvláštnejšiemu záveru. Ak čas neexistuje ako samostatná veličina, potom neexistuje ani nič výnimočné na prítomnom okamihu. Minulosť, prítomnosť aj budúcnosť môžu existovať naraz.
„Neexistuje nič výnimočné na momente, ktorý nazývame teraz. Každý okamih je ‘teraz’,“ tvrdí Vedral.
To znamená, že „tok času“, ktorý vnímaš, nemusí byť skutočný. Nepohybuješ sa z minulosti do budúcnosti. Skôr sa tvoje vedomie nachádza v rôznych stavoch reality, ktoré už existujú. Tu však vzniká zaujímavý rozpor. Zatiaľ čo fyzika popisuje vesmír ako akýsi „statický blok“, tvoj mozog funguje úplne inak.
Náš mozog bol navrhnutý tak, aby vnímal čas ako niečo, čo plynie
Evolúcia ho nastavila na lineárne spracovanie udalostí. Pre prežitie bolo dôležité vedieť, kde sa nachádzal predátor pred pár sekundami a kde sa nachádza teraz. Kvantové prepojenie by ti v tej chvíli nepomohlo. Vedral teda naznačuje, že môžeme žiť v akomsi paradoxe. Naše vedomie funguje ako keby bol čas reálny a plynul, aj keď na hlbšej úrovni to tak byť nemusí.
Do toho vstupuje ešte jeden dôležitý faktor, entropia, ktorá hovorí o miere neusporiadanosti vo vesmíre. Veci sa prirodzene presúvajú z usporiadaného stavu do menej usporiadaného. Rozbitý pohár sa sám neposkladá späť, ale celý sa rozpadne.
Práve tento „smer rozkladu“ vytvára pocit, že čas má smer. Pamätáš si minulosť, pretože bola usporiadanejšia. Budúcnosť zatiaľ nepoznáš, pretože ešte neprešla týmto procesom zmien. Aj keď fyzika v rovniciach čas nepotrebuje, entropia ti dáva ilúziu šípky, ktorá ukazuje dopredu.
Tento pohľad zapadá aj do myšlienok Alberta Einsteina, ktorý vnímal rozdiel medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou ako ilúziu.
„Pre nás, veriacich fyzikov, je rozdiel medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou len tvrdohlavá ilúzia,“ napísal.
Ak neexistuje jasná šípka času, je možné cestovať v čase?
Ak to vezmeš vážne, otvorí sa zvláštna možnosť. Cestovanie v čase prestane vyzerať ako presun z bodu A do bodu B. Skôr by išlo o „prepnutie“ vedomia na iný stav reality, ktorý už existuje. Problém je, že by si si to nevšimol. Tvoje spomienky by vždy zodpovedali tomu konkrétnemu momentu.
Vedral však naznačil ešte jednu myšlienku, ktorá ide ešte ďalej. Ak čas vzniká z toho, ako meriame vesmír, možno by sa dalo zmeniť aj jeho fungovanie.
„Ak by sme zmenili spôsob, akým sú naše ‘hodiny’ prepojené so zvyškom vesmíru, mohli by sme ovplyvniť samotnú dynamiku reality,“ naznačuje.
Hypotéza o čase, ktorý neexistuje, znie pomerne odvážne. Vedci sa však pohrávajú s myšlienkou, že možno existuje spôsob, ako zasiahnuť do toho, ako sa jednotlivé „scény“ skladajú dokopy. Zatiaľ to však zostáva v rovine teórie. No aj bez definitívnych odpovedí to mení pohľad na niečo, čo berieš ako samozrejmosť. Čas nemusí byť pevná rieka, ktorá ťa nesie dopredu. Skôr môže ísť o rámec, ktorý si vytvoríš, aby si sa vyznal v zmenách okolo seba.
