Splynieme s AI a strojmi už o pár rokov? Vizionár, ktorý sa v minulosti triafal až znepokojivo presne, prezradil, kedy sa tak stane
Ray Kurzweil kedysi predpovedal pád ZSSR aj víťazstvo počítačov v šachu. Dnes tvrdí, že do roku 2029 sa inteligencia strojov vyrovná tej ľudskej a čoskoro nato s nimi definitívne splynieme.
Predpovedať budúcnosť je vždy risk. Predpovedať ju konkrétnym rokom je ešte riskantnejšie. A tvrdiť, že sa ľudia a stroje spoja do jednej inteligencie, ktorá bude miliónkrát výkonnejšia než dnes, znie ako čisté sci-fi. Presne to však už desaťročia robí známy vizionár Ray Kurzweil. Najdesivejšie na jeho predpovediach ale je, že čím viac sa blížime k jeho termínom, tým menej pôsobia ako výstrel do tmy. V minulosti napríklad pomerne presne odhadol momenty, keď počítače porazili človeka v šachu, začali spoľahlivo rozpoznávať ľudskú reč a keď sa internet stal hlavným priestorom pre informácie, prácu aj obchod.
Kurzweil, ak si o ňom ešte nepočul, nie je technologický influencer ani motivačný rečník. Je to počítačový vedec, ktorý sa stal futuristom, a ktorého myšlienky boli dlhé roky vysmievané. To sa však postupne zmenilo. Keď koncom 90. rokov tvrdil, že všeobecná umelá inteligencia môže vzniknúť okolo roku 2029, znelo to ako nezmysel. Dnes už nikto netvrdí, že sa to určite nestane. Práve naopak. Spor sa vedie len o to, kedy a v akej podobe, píše server popularmechanics.com.
Okolo roku 2029 prinesie AGI, tvrdí Kurzweil
Kurzweil je pritom známy tým, že svoje vízie nenecháva rozplývať sa v neurčitých formuláciách. Viaže ich na konkrétne roky a konkrétne technologické zlomy. Podľa jeho časovej osi by sa už okolo roku 2029 mala objaviť všeobecná umelá inteligencia, teda systém schopný uvažovať naprieč úlohami na úrovni človeka. Nejde však ale špecializovaný algoritmus, ale stroj, ktorý dokáže chápať, učiť sa a prenášať poznatky podobne ako ľudský mozog.
Krátko nato, v prvej polovici 30. rokov, očakáva Kurzweil dosiahnutie takzvanej longevity escape velocity. Ide o bod, keď vedecký pokrok dokáže každý rok pridať viac než jeden rok života navyše. Inými slovami, starnutie by prestalo byť nevyhnutným procesom smerujúcim k smrti a začalo by sa správať ako technický problém, ktorý sa dá priebežne opravovať.
Najradikálnejší míľnik má však prísť okolo roku 2045. Vtedy má podľa Kurzweila nastať singularita, prepojenie ľudského mozgu s umelou inteligenciou pomocou nanotechnológií. Výsledkom má byť dramatické rozšírenie ľudskej inteligencie, až v rozsahu, ktorý opisuje ako miliónnásobný nárast. Nie v zmysle vyššieho skóre v IQ teste, ale v schopnosti chápať, myslieť a vnímať realitu.
Neprehliadni
Problém nie je technológia, ale naše lineárne myslenie
Kurzweilova predikcia nestojí na pocite ani na viere v zázraky. Opiera sa o to, čo nazýva zákonom zrýchľujúcich sa návratov. Podľa neho technologický pokrok nerastie lineárne, ale exponenciálne. Problém je v tom, že náš mozog je evolučne nastavený presne opačne.
Keď človek urobí 30 krokov, prejde zhruba 30 metrov. Takto funguje naše prirodzené, lineárne uvažovanie. Lenže technológie sa takto nesprávajú. Pri exponenciálnom raste môže tých istých „30 krokov“ znamenať skok z takmer ničoho na vzdialenosť, ktorá by Zem obišla desiatky ráz. A práve tu sa rodí pocit, že Kurzweilove termíny sú prehnané. Nie preto, že by matematicky nesedeli, ale preto, že náš mozog nie je stavaný na takéto skoky.
Podľa Kurzweila tento rozpor medzi tým, ako rozmýšľame, a tým, ako sa vyvíja technológia, vedie k systematickému podceňovaniu zmien. A história mu zatiaľ dáva za pravdu častejšie, než by si jeho kritici radi priznali.
Stroj môže myslieť, otázne je, či môže prežívať
Jedna z najtvrdších výhrad voči Kurzweilovi nemieri na výkon strojov, ale na to, čo vlastne považujeme za inteligenciu. V jeho videní sveta platí, že ak systém dokáže spracúvať viac informácií, riešiť zložitejšie úlohy a učiť sa rýchlejšie než človek, je jednoducho múdrejší. Logicky tu však vzniká otázka, či to automaticky znamená aj vedomie.
Filozof David Chalmers hovorí o „ťažkom probléme vedomia“. Aj stroj s prakticky neobmedzeným výpočtovým výkonom totiž môže zostať bez vnútorného prežívania. Funguje perfektne, no necíti nič. Je extrémne schopný, ale prázdny. Akýsi zombie procesor, ktorý všetko vypočíta, no nič neprežije.
Ak by sme sa raz na takýto systém napojili, nešlo by len o technické vylepšenie mozgu. Otázka by znela, či si tým vedomie skutočne rozširujeme, alebo ho len obchádzame a presúvame rozhodovanie mimo seba. Kurzweil v tom vidí prirodzené pokračovanie ľudskej evolúcie. Jeho kritici však upozorňujú, že v tomto bode sa technická vízia mení na vieru, že výkon a vedomie sú v zásade to isté.
Singularita nie je len osobná voľba, ale otázka moci
Diskusia o singularite často znie ako individuálna voľba. Napojíš sa alebo nie. Získaš výhodu alebo zostaneš bokom. Realita je však podstatne menej romantická. V momente, keď sa k všeobecnej umelej inteligencii priblíži štát alebo korporácia ako prvá, nejde však o osobný rozvoj, ale o asymetrickú moc.
AGI nie je len lepší chatbot. Je to nástroj, ktorý môže optimalizovať ekonomiku, vojenské plánovanie, kybernetické operácie aj informačné kampane. Singularita tak nemusí prísť ako technologická spása, ale ako destabilizujúci faktor, ktorý naruší globálnu rovnováhu ešte skôr, než sa niekto stihne „zlúčiť so strojom“.
Aj preto sa dnes o AI nehovorí len v kontexte inovácií, ale aj ako o nových pretekoch v zbrojení. Tichých, rýchlych a bez jasných pravidiel.
To, čo bolo dlho teóriou, sa už dnes testuje na ľuďoch
Kurzweilove myšlienky už dávno nezostávajú len na papieri. To, čo pred rokmi opisoval ako vzdialenú budúcnosť, sa dnes potichu testuje v laboratóriách. Projekt Neuralink, za ktorým stojí Elon Musk, už implantoval mozgové rozhrania prvým pacientom.
Navonok ide o pomoc ľuďom s paralýzou. V pozadí je však ambícia, o ktorej Kurzweil hovorí celé roky – priame prepojenie mozgu s počítačom. Zatiaľ sú tieto rozhrania relatívne jednoduché a ďaleko od sci-fi predstáv, no smer, ktorým sa vývoj uberá, je zrejmý.
