Skaly staré 3,7 miliardy rokov prepisujú históriu Zeme a Mesiaca, tvrdia vedci. Ukazujú, čo sa stalo po zrážke Zeme s Theiou
Starobylé horniny z Austrálie menia pohľad na vznik Mesiaca aj Zeme. Chemická zhoda s mesačnými vzorkami podporuje teóriu veľkého nárazu a vysvetľuje, prečo sa kontinenty objavili až miliardy rokov po vzniku planéty.
Austrálske vnútrozemie si väčšina ľudí predstaví ako prázdnu, nehostinnú rovinu. Horúčava, minimum vody a prostredie, kde človek nemá veľa šancí. Práve takéto miesta však občas ukrývajú odpovede, ktoré inde nenájdeš. Vedci pod vedením Matildy Boyce z University of Western Australia sa zamerali na región Murchison v Západnej Austrálii. Pod jeho povrchom objavili skaly, ktoré tam podľa všetkého nemali prežiť. Pochádzajú z čias, keď bola Zem ešte veľmi mladá. Nejde pritom o akademickú zaujímavosť. Tento nález narúša to, ako si doteraz vysvetľujeme ranné obdobie slnečnej sústavy.
Výsledky výskumu vyšli v časopise Nature Communications. Analyzované vzorky majú približne 3,7 miliardy rokov. A práve ony otvárajú dve otázky, ktoré geológovia dlhé roky len obchádzali. Ako vlastne vznikol Mesiac? A prečo sa stabilné kontinenty objavili tak neskoro?
Výskum sa priamo dotkol aj teórie známej ako „Veľký náraz“. Podľa nej bola raná Zem chaotickým a rozpáleným miestom. Do planéty malo naraziť teleso veľkosti Marsu, označované ako Theia. Dôsledky tejto kolízie netreba prikrášľovať. Do vesmíru sa dostalo obrovské množstvo roztaveného materiálu, z ktorého sa neskôr vytvoril Mesiac. Počítačové simulácie tento scenár podporovali celé desaťročia. Chýbalo však to podstatné. Priamy chemický dôkaz, ktorý by Zem a Mesiac spojil do jedného príbehu.
Objavené horniny odkývajú podstatnú časť našej histórie
Kľúčovú úlohu zohrali anortozity. Ide o svetlé vyvreté horniny tvorené najmä plagioklasovým živcom. Na Mesiaci sú bežné a tvoria veľkú časť jeho kôry. Presne tie svetlé oblasti, ktoré vidíš pri splne. Na Zemi sú však mimoriadne vzácne. Tektonika a erózia ich za miliardy rokov takmer úplne odstránili.
O to viac zaráža, že vzorky z regiónu Murchison prežili bez vážnych porušení. Akoby sa čas na tomto mieste na chvíľu zastavil.
Neprehliadni
Zlom nastal pri analýze izotopov stroncia a vápnika. Ich chemický podpis sa takmer dokonale zhodoval so vzorkami, ktoré astronauti priniesli z Mesiaca počas misií Apollo. Náhoda? Ťažko uveriteľné. Zem a Mesiac majú prakticky rovnaký geologický základ. To naznačuje, že po náraze Theie sa materiál oboch telies v extrémnom teple takmer dokonale premiešal. Tento výsledok výrazne oslabuje staršie predstavy, podľa ktorých bol Mesiac len náhodne zachyteným telesom.
Tím Matildy Boyce však narazil aj na ďalší problém. Tentoraz časový. Zem vznikla pred približne 4,5 miliardami rokov a zrážka s Theiou prišla krátko nato. Kontinenty, ako ich poznáme dnes, sa však objavili oveľa neskôr. Analýza anortozitov ukazuje, že zemský plášť zostal po náraze prekvapivo homogénny veľmi dlhé obdobie. To nie je drobnosť. Proces, pri ktorom sa z plášťa začali oddeľovať ľahšie prvky potrebné na vznik pevninskej kôry, sa naplno rozbehol až pred približne 3,5 miliardami rokov.
Zem a Mesiac majú spoločný pôvod
Zem bola takmer miliardu rokov v podstate „vodným svetom“. Globálny oceán, z ktorého len občas vyčnievali sopečné ostrovy. Žiadne kontinenty, žiadna stabilná pevnina. Znie to ako slepá ulička? Možno. Podľa vedcov však išlo o nevyhnutnú fázu vývoja. Práve v tomto období sa prvky v plášti mohli dôkladne premiešať. Bez toho by sa platňová tektonika nikdy nespustila.
A bez nej by dnešná Zem vyzerala úplne inak. Stabilná pevninská kôra totiž reguluje klímu cez kolobeh uhlíka, ovplyvňuje chémiu oceánov a vytvára prostredia, v ktorých sa život dokáže rozvíjať. Od jednoduchých organizmov až po zložité ekosystémy. Že k tomuto pochopeniu stačilo niekoľko nenápadných skál v austrálskom vnútrozemí, možno nepôsobí veľkolepo. O to silnejšie však tieto dôkazy hovoria.
