Prelom v medicíne: Vedci vytvorili univerzálnu obličku kompatibilnú s každou krvnou skupinou
Vedci dokázali zmeniť krvnú skupinu obličky ešte pred transplantáciou. Nový postup oslabuje imunitnú reakciu a môže skrátiť čakanie na orgán najmä pre pacientov s krvnou skupinou O.
Krvná skupina sa tvári ako nudný údaj v zdravotnej karte. Pri transplantáciách je to však jeden z dôvodov, prečo ľudia čakajú na obličku celé roky. Ak nemáš správnu kombináciu, systém ťa jednoducho pustí na koniec radu. Vedci z University of British Columbia teraz ukázali, že krvná skupina orgánu nemusí byť navždy daná. Zobrali obličku typu A a chemicky ju „vyzliekli“ na univerzálnu nulu. Čerešničkou na torte je, že to fungovalo u človeka. Na tému upozornil server sciencealert.com.
Krvná skupina O je paradox: Môže pomôcť každému, no sama čaká najdlhšie
Ak máš krvnú skupinu O, pri obličkách ťaháš za kratší koniec. Pacienti s touto skupinou tvoria viac než polovicu čakateľov, no dostať môžu len obličku rovnakého typu. Tie sa však často použijú pre iných, pretože sú univerzálne.
Výsledok je, že pacienti s krvnou skupinou O čakajú na transplantáciu najdlhšie, často o roky viac než ostatní. A nie každý má ten luxus čakať.
Namiesto tela upravili samotnú obličku
Doteraz sa medicína snažila „preprogramovať“ pacienta. Dni príprav, potláčanie imunity, vysoké riziko komplikácií a nutnosť živého darcu. Tentoraz však vedci otočili logiku naruby.
Namiesto človeka upravili orgán. Použili špeciálne enzýmy, ktoré fungujú ako molekulárne nožnice. Odstrihnú z povrchu buniek cukrové štruktúry, ktoré imunitný systém číta ako „toto je krvná skupina A“. Keď tieto značky zmiznú, imunita nemá dôvod spustiť okamžitý útok.
Neprehliadni
Takto upravená oblička sa z pohľadu imunitného systému správa rovnako ako krvná skupina O, ktorá žiadne takéto značky nemá. Celý proces prebieha mimo tela pacienta, ešte pred transplantáciou.
Prvý test v ľudskom tele dopadol lepšie, než by ktokoľvek čakal
Vedci transplantovali takto upravenú obličku do človeka s mozgovou smrťou, so súhlasom rodiny. Išlo o tzv. first-in-human experiment, pri ktorom je možné sledovať imunitnú reakciu bez ohrozenia života.
Počas prvých dvoch dní nedošlo k rýchlemu odmietnutiu orgánu, ktoré je pri nesúlade krvných skupín bežné. Až na tretí deň sa začali vracať pôvodné značky a telo na ne zareagovalo, no oveľa slabšie, než by sa očakávalo.
Poškodenie bolo v porovnaní s bežným nesúladom ale minimálne a imunitná reakcia prebiehala mierne.
„Prvýkrát sme videli, že to funguje v ľudskom modeli,“ povedal Dr. Stephen Withers, jeden z autorov riešenia. „A to je zásadný rozdiel oproti testom na zvieratách.“
Dôležité pritom nie je len to, že k okamžitému odmietnutiu nedošlo. Vedci sledovali aj to, ako sa správali imunitné bunky v okolí transplantovanej obličky. Namiesto prudkej zápalovej reakcie, ktorá je pri nesúlade krvných skupín typická, sa objavil podstatne tlmenejší obraz.
Imunitný systém síce postupne zaregistroval, že nejde o „pôvodný“ orgán, no reakcia mala úplne iný charakter. Namiesto masívneho útoku, ktorý by poškodil cievy a tkanivo obličky, sa spustila pomalšia a slabšia odpoveď.
Vedci to opisujú ako prvé náznaky tolerancie. Nie v zmysle úplného prijatia, ale skôr ako situáciu, keď imunitný systém nereaguje okamžite a agresívne. Prvé dni po transplantácii sú totiž rozhodujúce. Ak v tomto období nedôjde k silnému útoku, orgán má výrazne vyššiu šancu začať fungovať.
Práve návrat krvných značiek na tretí deň však ukázal aj hlavný limit tohto prístupu. Nešlo o zlyhanie enzýmov, ale o prirodzené správanie buniek. Tkanivo v cievach obličky si totiž neustále vytvára nové vrstvy cukrových štruktúr, ktoré určujú krvnú skupinu. Aj keď sa pôvodné značky odstránia, bunky si ich časom začnú znovu „vyrábať“.
Toto je dnes najväčšia technologická výzva celého riešenia. Nie samotné odstránenie značiek, ale ich dlhodobé potlačenie. Ak by sa tento proces podarilo udržať pod kontrolou, efekt by nemusel trvať len dni, ale výrazne dlhšie, čo by zásadne menilo praktické využitie v transplantáciách.
Za celým postupom pritom stoja konkrétne enzýmy. Štúdia pracuje s dvojicou enzýmov označovaných ako FpGalNAcase a FpGalase, ktoré vedci izolovali z baktérie Flavonifractor plautii. Ide o bežnú súčasť ľudského črevného mikrobiómu.
Práve tieto enzýmy dokážu cielene odstrániť cukrové molekuly typické pre krvnú skupinu A, bez poškodenia samotných buniek. Ich vysoká presnosť a účinnosť pri nízkych koncentráciách je dôvodom, prečo sa celý koncept podarilo otestovať aj v ľudskom tele.
