Prečo sa Európanom pri predstave jedenia hmyzu dvíha žalúdok? Vedci našli stopu, ktorá siaha tisíce rokov do minulosti
Odpor Európanov voči jedeniu hmyzu nemusí byť len kultúrny zvyk. Výskum ukazuje, čo prezradil zubný kameň, gény a jedálniček našich predkov.
Rastúci záujem o hmyz ako zdroj potravy nie je len výstrelkom módnych trendov a influencerov. Skôr ukazuje, kam sa dostal dnešný svet. Klimatická kríza, rastúca populácia a tlak na prírodné zdroje nútia vedcov hľadať potraviny, ktoré by vedeli nahradiť časť klasickej živočíšnej výroby. Práve preto sa čoraz častejšie spomína entomofágia. Teda konzumácia hmyzu, ktorá je v mnohých častiach sveta úplne bežná. V Európe či Severnej Amerike však stále vyvoláva skôr odpor než chuť ochutnať ju. Na tému upozornil portál EurekAlert.
Zaujímavé je, že tento odpor nemusí byť len otázkou kultúry alebo zvyku. Naznačuje to nový výskum španielskych vedcov z Inštitútu evolučnej biológie, ktorý je spoločným centrom CSIC a Pompeu Fabra University. Výskumníci sa pozreli na to, akú úlohu zohrával hmyz v jedálničku našich predkov. Namiesto dohadov sa opreli o genetiku a analýzu zubného kameňa, ktorý vie uchovať stopy dávnej stravy aj po tisícoch rokov.
Európania hmyz pravidelne nejedli. Ukazuje to zubný kameň starý tisíce rokov
Vedci analyzovali 745 vzoriek zubného kameňa anatomicky moderných ľudí, pričom niektoré mali až 33-tisíc rokov. Výsledky ukázali, že obyvatelia severnej Eurázie, teda aj dávne populácie žijúce v Európe, hmyz síce občas prijímali, no skôr náhodne než ako bežnú súčasť stravy. Stopy hmyzej DNA sa objavovali len sporadicky. Inými slovami, nešlo o jedlo, na ktoré by sa naši predkovia pravidelne spoliehali.
Úplne iný obraz sa však ukázal pri neandertálcoch. Tí žili v podobnom prostredí ako moderní ľudia, no v ich zubnom kameni sa našlo výrazne viac hmyzej DNA. Množstvo týchto stôp bolo podľa vedcov porovnateľné s dnešnými západnými šimpanzmi, ktoré hmyz využívajú ako doplnkový zdroj potravy najmä v období nedostatku. To naznačuje, že neandertálci mohli hmyz využívať častejšie než naši priami predkovia.
Zaujímavé sú aj samotné druhy hmyzu, ktorých DNA vedci našli. Išlo najmä o dvojkrídlovce, teda skupinu, do ktorej patria muchy a komáre. Tu však treba byť opatrný. Neznamená to, že neandertálci si zámerne zbierali komáre ako pochúťku. Vedci skôr pracujú s hypotézou, že mohli jesť mäso napadnuté larvami múch. Prítomnosť komárov zároveň naznačuje, že časť koristi mohla byť uchovávaná v blízkosti vody alebo močaristých miest, kde sa tento hmyz prirodzene rozmnožuje.
Neprehliadni
Genetické dáta pridali ďalšiu vrstvu príbehu. Moderní ľudia zo severných oblastí mali podľa vedcov varianty génov spojené so zníženou schopnosťou tráviť chitín. To je látka, ktorá tvorí vonkajšiu kostru hmyzu. Neandertálci boli na jeho spracovanie zrejme lepšie prispôsobení. Podobný genetický profil vedci zaznamenali aj pri jedinom analyzovanom denisovanovi.
Naopak, v tropických oblastiach sa príbeh vyvíjal inak. Tam je hmyz dostupný počas celého roka a vo veľkých množstvách, preto sa mohol stať stabilnejšou súčasťou stravy. Populácie žijúce bližšie k trópom si podľa vedcov zachovali genetické varianty, ktoré podporujú vyššiu produkciu enzýmov pomáhajúcich rozkladať chitín.
Hmyz ako jedlo budúcnosti naráža na starý európsky problém
Rozdiel medzi Európou a trópmi tak pravdepodobne nevznikol náhodou. V oblastiach mimo trópov bolo hmyzu menej a jeho zber sa nemusel energeticky oplatiť. Ak musí človek minúť veľa energie na získanie malej porcie jedla, nejde o výhodný zdroj obživy. V tropických podmienkach je to iné. Kolónie termitov, mravcov či roje kobyliek môžu predstavovať bohatý a dostupný zdroj potravy.
To však neznamená, že Európania dnes hmyz jesť nemôžu. Štúdia skôr naznačuje, že naši predkovia sa naň dlhodobo nespoliehali. Odpor voči hmyzu tak nemusí byť len moderný predsudok, ale výsledok dlhej histórie prostredia, stravy a čiastočne aj biologického prispôsobenia.
Napriek tomu sa hmyz znovu dostáva do pozornosti ako možná potravina budúcnosti. Moderné spracovanie navyše dokáže časť problému obísť. Ak sa hmyz pomelie, upraví alebo použije ako proteínová zložka, človek nemusí tráviť tvrdý pancier rovnakým spôsobom, ako keby jedol celý hmyz.
Otázkou zostáva, či si na to západná spoločnosť bude chcieť zvyknúť. Aj na Slovensku sa kedysi jedli slimáky a vo Francúzsku sú dodnes pochúťkou, no nestali sa hlavným zdrojom potravy. Pri hmyze môže naraziť podobná predstava. Jedna vec je pridať hmyzí proteín do múky alebo tyčinky. Úplne iná vec je presvedčiť ľudí, aby ho prijali ako bežné jedlo.
A potom je tu ešte praktická otázka. Ak chceme hmyz chovať vo veľkom, aj on potrebuje krmivo, priestor, energiu a spracovanie. Môže byť efektívnejší než klasický dobytok, no nie je to potrava bez nákladov. Kruh sa teda možno neuzatvára úplne, ale otázka zostáva: bude hmyz skutočným riešením potravinovej budúcnosti, alebo len ďalšou náplasťou na problém, ktorý sme si sami vytvorili?
