Odhalili výskumníci kľúč k dlhovekosti? Toto je iné u ľudí, ktorí sa dožijú 110 rokov a viac
Výskumníci skúmali populáciu Brazílie, ktorá sa vyznačuje svojou dlhovekosťou. Všimli si niečo nezvyčajné.
Výskum dlhovekosti sa roky točil v kruhu. Vedci analyzovali Európanov, Američanov a Japoncov, porovnávali ich stravu, pohyb aj gény, no odpovede zostávali nejasné. Brazílsky výskum publikovaný v Genomic Press teraz ukázal, že problém nemusel spočívať v otázkach, ale v tom, kde sa veda pozerala. Práve Brazília totiž ponúka genetickú zmes, akú inde nenájdeš a v nej sa objavili ľudia, ktorí prežili viac než 110 rokov bez toho, aby ich telo skolabovalo.
Tím genetičky Mayany Zatz z Univerzity v São Paule skúma desiatky takzvaných „superstoročných“ Brazílčanov. Ide o ľudí, ktorí vyrastali v chudobných regiónoch, často bez prístupu k modernej zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu si mnohí z nich zachovali mentálnu sviežosť a základnú samostatnosť až do extrémneho veku. Výskumníci preto nehovoria o „šťastí“, ale o biologickej odolnosti.
„V geneticky zmiešaných populáciách sa môžu nachádzať ochranné mechanizmy, ktoré v homogénnych databázach vôbec nevidíme,“ vysvetľuje Mateus Vidigal de Castro, prvý autor analýzy.
Tajomstvo imunitného systému
Jedným z najzaujímavejších objavov sa stal imunitný systém. U superstoročných vedci identifikovali nezvyčajný typ buniek, cytotoxické CD4+ T-lymfocyty. Za normálnych okolností tieto bunky len koordinujú imunitnú odpoveď. U ľudí nad 110 rokov však prešli premenou. Začali aktívne ničiť vírusy a nádorové bunky, podobne ako špecializované „vražedné“ bunky. Tento imunitný profil sa u ľudí pod 100 rokov objavuje len výnimočne. Akoby imunitný systém v extrémnom veku absolvoval dodatočný výcvik, aby zvládol záťaž, ktorú mladšie telo nezvláda.
Rovnako dôležitá je vnútrobunková údržba. Väčšina ľudí nezomiera priamo na „starobu“, ale na hromadenie biologického odpadu. Zle poskladané bielkoviny, poškodené bunkové štruktúry a toxické zvyšky postupne paralyzujú orgány. U superstoročných sa však ukázalo niečo iné. Ich bunky si udržali extrémne aktívnu autofágiu, teda proces, pri ktorom bunka rozkladá a recykluje vlastné poškodené časti. Namiesto hromadenia odpadu prebiehala neustála obnova. Ich telo nestarlo rozpadom, ale priebežným čistením.
Výskumníkov zaujali aj genetické detaily. Analýzy DNA odhalili tisíce tzv. mobilných prvkov, známych ako „skákajúce gény“. Dlhé roky ich veda považovala za genetický balast. Brazílske dáta však naznačujú opak. U superstoročných mohli tieto prvky zvyšovať genetickú flexibilitu. Ich DNA sa nesprávala ako nemenný zápis, ale ako dynamický systém, ktorý reagoval na prostredie aj po storočí života.
Neprehliadni
„Imunitné starnutie u týchto ľudí neznamená úpadok, ale adaptáciu,“ uvádza tím v štúdii.
Odolnosť aj voči nebezpečným chorobám
Výraznú odolnosť potvrdila aj pandémia. Traja superstoroční Brazílčania prekonali COVID-19 ešte pred dostupnosťou vakcín. Ich telo vytvorilo silnú protilátkovú odpoveď a infekciu zvládlo bez fatálnych následkov. V porovnaní s miliónmi obetí v mladších vekových skupinách ide o výnimočný biologický jav.
Brazília dnes patrí medzi krajiny s najvyšším počtom extrémne dlhovekých mužov. Traja z desiatich najdlhšie žijúcich mužov sveta pochádzajú práve odtiaľ, vrátane aktuálne najstaršieho žijúceho muža. Keďže muži sa do takého veku dostávajú výrazne zriedkavejšie než ženy, tieto prípady majú veľkú vedeckú hodnotu.
Tím zo São Paula preto vyzýva globálne výskumné konzorciá, aby prestali ignorovať geneticky zmiešané populácie. Ak chce medicína pochopiť, prečo niektoré telá vzdorujú času, musí rozšíriť zorné pole.
„Ak chceme pochopiť dlhovekosť, musíme ju skúmať tam, kde vznikla prirodzene, nie len tam, kde máme pohodlné dáta,“ uzatvára Mayana Zatz.
Brazílsky výskum neponúka jednoduchý návod na dlhý život. Ukazuje však, že extrémny vek nemusí znamenať len prežívanie. V niektorých telách sa starnutie správalo ako riadený proces, nie ako nekontrolovaný rozpad. A práve to robí z týchto ľudí taký cenný biologický model.
