Vedci prepísali príbeh jednej z najväčších povodní Európy. V skutočnosti išlo o sériu 16 katastrof
Magdalénska povodeň z roku 1342 nebola jedinou katastrofou. Vedci zistili, že Európu medzi rokmi 1341 až 1343 zasiahla séria 16 veľkých povodní.
Rok 1342 sa v historických záznamoch spája s jednou z najväčších povodní, aké Európa v stredoveku zažila. Takzvaná Magdalénska povodeň zasiahla rozsiahle územia kontinentu a priniesla obrovské škody. Nová analýza historických záznamov však ukázala, že predstava jednej veľkej katastrofy nie je celkom presná.
Výskumníci z Technickej univerzity vo Viedni spolu s odborníkmi z ďalších európskych univerzít poskladali údaje z viac ako tisícky historických záznamov. Výsledok prináša zaujímavý obraz: medzi rokmi 1341 až 1343 zasiahla Európu séria 16 významných povodňových udalostí. Najväčšia z nich prišla v roku 1342. Práve preto sa zapísala do histórie ako Magdalénska povodeň. V skutočnosti však išlo o mimoriadne ničivú časť oveľa dlhšieho obdobia, počas ktorého sa rozsiahle záplavy opakovane vracali.
Nešlo len o vodu, povodne zasiahli celú Európu
Stredoveká Európa nemala moderné protipovodňové systémy, presné meteorologické predpovede ani satelity. Keď prišli rozsiahle dažde a rieky vystúpili z korýt, následky mohli byť obrovské. Historické pramene hovoria o tisícoch obetí. Ľudia nezomierali iba priamo pri záplavách. Povodne zničili úrodu, prerušili obchodné trasy a poškodili infraštruktúru. Následný hlad a choroby preto mohli mať ešte horšie následky než samotná voda.
„Mnoho tisíc ľudí zomrelo v dôsledku povodní, hladu a chorôb,“ uviedla Andrea Kiss, historička, odborníčka na stredovek a geografka z Technickej univerzity vo Viedni, ktorá patrila medzi hlavné autorky štúdie.
Jedným z príkladov poškodenia infraštruktúry sa stal pražský Kamenný most cez Vltavu. Predchodca dnešného Karlovho mosta nedokázal odolať sile vody a povodeň ho poškodila. Výskumníci preto nehľadali iba informácie o tom, kde voda vystúpila z korýt. Zaujímalo ich aj to, kedy k udalostiam došlo, ktoré oblasti zasiahli a ako spolu jednotlivé povodne súviseli.
Tím analyzoval viac ako tisíc záznamov z rôznych častí Európy. Kroniky, historické dokumenty a ďalšie pramene umožnili vedcom vytvoriť podstatne podrobnejšiu časovú os. Tam, kde historické údaje chýbali, výskumníci porovnali situáciu s modernými povodňami, ktoré vznikli za podobných podmienok. Takto dokázali postupne zostaviť obraz toho, ako sa povodňová situácia v Európe vyvíjala.
Neprehliadni
„Historické údaje ukazujú, že nešlo iba o jednu povodňovú udalosť, ale o celú sériu,“ vysvetlil hydrológ Günter Blöschl z TU Wien.
Podľa vedcov možno jednotlivé udalosti sledovať prakticky mesiac po mesiaci. Povodne nezasiahli vždy rovnaké miesta a nemali rovnakú intenzitu. Napriek tomu vytvorili nápadnú sériu, ktorá sa tiahla rokmi 1341 až 1343. To je dôležité aj z dnešného pohľadu. Pri hodnotení povodňového rizika sa totiž často pracuje s jednotlivými extrémnymi udalosťami. Historické údaje však naznačujú, že jedna veľká povodeň nemusí znamenať koniec problému.
Rok 1342 patrí medzi najhoršie v posledných 700 rokoch
Vedci označili rok 1342 za rok s najvyšším počtom extrémnych povodní za posledných približne 700 rokov. Ani rok 1343 pritom nezaostal a zaradil sa medzi najhoršie obdobia. Takáto koncentrácia udalostí podľa výskumníkov pravdepodobne nevznikla náhodou. Do hry mohlo vstúpiť viacero klimatických faktorov. Okolo rokov 1340 a 1341 zaznamenali odborníci nezvyčajne vysoký počet sopečných erupcií. Patrila medzi ne aj erupcia islandskej sopky Hekla.
Sopečné erupcie môžu do atmosféry dostať aerosóly obsahujúce síru. Tie dokážu ovplyvniť množstvo slnečného žiarenia, teplotu a rozsiahle cirkulačné procesy v atmosfére. Vedci zároveň upozorňujú na ďalšie faktory. Arktický morský ľad už od polovice 30. rokov 14. storočia výrazne ubudol a slnečná aktivita zostala v 30. a 40. rokoch relatívne nízka.
„Vzájomné pôsobenie týchto faktorov mohlo prispieť k vzniku intenzívnych tlakových níží a dlhodobých dažďov, a tým aj k tejto nezvyčajnej sérii povodní,“ uviedla Andrea Kiss.
Neznamená to, že vedci dokázali jedinú príčinu celej katastrofy. Skôr sa črtá kombinácia viacerých podmienok, ktoré mohli vytvoriť vhodné prostredie pre nezvyčajne daždivé obdobie.
Povodne neprichádzajú vždy ako samostatné udalosti
Práve táto časť výskumu môže mať význam aj pre dnešnú Európu. Hydrológovia už dlhšie upozorňujú, že extrémne povodne nemožno vždy považovať za úplne nezávislé udalosti. Ak sa vytvoria vhodné atmosférické a klimatické podmienky, jedna povodeň môže nasledovať po druhej.
To prináša problém aj pre plánovanie ochrany pred povodňami. Ak sa systém pripraví na jednu extrémnu udalosť, nemusí to stačiť v prípade, keď po nej príde ďalšia veľká povodeň o niekoľko týždňov či mesiacov.
Stredoveké záznamy tak ponúkli vedcom pomerne nečakaný pohľad na riziko, ktoré poznáme aj dnes.
„Je to pre nás mimoriadne zaujímavé, pretože udalosti spred takmer siedmich storočí nám umožňujú lepšie pochopiť vzájomné pôsobenie klímy a zrážok,“ povedal Günter Blöschl.
Magdalénska povodeň preto nemusí predstavovať iba príbeh jednej obrovskej katastrofy zo stredoveku. Oveľa zaujímavejšia je celá séria udalostí, ktorá jej predchádzala a nasledovala po nej. Práve dlhšie obdobia s opakovanými extrémnymi zrážkami môžu pri plánovaní protipovodňovej ochrany predstavovať problém, na ktorý sa oplatí pozerať inak než len cez jednu konkrétnu povodeň.
