Blížime sa k hranici, za ktorou si už nemusíme vedieť poradiť. Globálne otepľovanie sa blíži k bodu zlomu
Vedci varujú, že ak bude globálne otepľovanie pokračovať, Zem sa môže dostať do bodu zlomu, po ktorom sa zmeny začnú zosilňovať samy a ich dôsledky budú čoraz tvrdšie.
Vedci upozornili, že Zem sa priblížila k bodom zlomu, ktoré môžu zásadne zmeniť fungovanie celej planéty. Štúdia publikovaná v časopise One Earth analyzovala riziko kolapsu viacerých klimatických systémov a naznačila, že niektoré z nich stoja bližšie k destabilizácii, než sa ešte nedávno predpokladalo.
Reč nie je o jednej izolovanej zmene. Ide o prepojenú sieť procesov, kde jeden zlom spustí ďalší. Ak sa napríklad zásadne naruší Grónsky ľadový štít alebo Západoantarktický ľad, následky sa neobmedzia len na rast hladiny oceánov, informuje Futurism.
Tu vstupuje do hry mechanizmus albeda. Ľad a sneh fungujú ako obrovské zrkadlo. Odrážajú až 90 % slnečného žiarenia späť do vesmíru. Keď sa však biela plocha stratí, odkryje tmavý oceán alebo pôdu. Tmavý povrch pohltí teplo namiesto toho, aby ho odrazil. To spustí ešte rýchlejšie otepľovanie a ešte intenzívnejšie topenie. Tento cyklus vytvorí spätnú väzbu, ktorá sa po prekročení určitej hranice začne sama zosilňovať.
„Výskum ukazuje, že viaceré zložky systému Zeme sa nachádzajú bližšie k destabilizácii, než sa pôvodne predpokladalo. Súčasné klimatické záväzky nestačia. Práve albedo patrí medzi mechanizmy, ktoré môžu takýto zlom urýchliť,“ vysvetľujú autori štúdie.
V ohrození je aj „radiátor“ planéty
Ďalší zásadný prvok predstavuje Atlantická poludníková prevracajúca sa cirkulácia, známa pod skratkou AMOC. Ide o systém oceánskych prúdov, ktorého súčasť tvorí aj Golfský prúd. Tento „radiátor“ privádza teplú vodu do severného Atlantiku a zmierňuje podnebie v Európe.
Topenie Grónska však vlieva do oceánu obrovské množstvo sladkej vody. Sladká voda má nižšiu hustotu a mení slanosť povrchových vrstiev. Ak sa hustotné rozdiely narušia príliš silno, celý motor cirkulácie môže spomaliť alebo sa zásadne oslabiť. Paradoxne by Európu nemusela čakať len vyššia teplota, ale extrémne výkyvy, silnejšie zimy a nestabilnejšie počasie, zatiaľ čo tropické oblasti by sa stali ešte neobývateľnejšími. Globálne otepľovanie teda neznamená rovnomerné zvýšenie teploty všade. Znamená rozkolísanie klimatického systému.
Neprehliadni
„Prekročenie čo i len niektorých prahov by mohlo planétu nasmerovať na trajektóriu horúceho skleníka. Taký scenár by podľa modelov znamenal dlhodobý nárast globálnej teploty približne o 5 °C oproti predindustriálnemu obdobiu,“ varuje Christopher Wolf z organizácie Terrestrial Ecosystems Research Associates.
Do hry vstupuje ešte jeden faktor, ktorý politici nedokážu ovládať priamym zákonom, biogénne emisie. V severných oblastiach leží permafrost, teda trvalo zamrznutá pôda. V nej sa nachádza obrovské množstvo organickej hmoty, ktorá sa hromadila tisíce rokov. Keď sa pôda rozmrazí, baktérie začnú túto hmotu rozkladať. Pri procese sa uvoľňuje metán.
Silnejší ako oxid uhličitý
Metán je v horizonte približne 20 rokov asi 80-krát silnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý, ak porovnávame tzv. globálny otepľovací potenciál (GWP). Ak sa permafrost začne topiť vo veľkom rozsahu, príroda spustí vlastný zdroj emisií. Tento proces už nezastaví žiadne hlasovanie ani dohoda o znížení výroby. Emisie by vznikali samovoľne ako dôsledok fyzikálnych a biologických procesov.
„Na oslabenie týchto politických prekážok by bol potrebný masívny tlak, aký dokážu vyvinúť iba spoločenské hnutia,“ hovorí profesor David Camfield.
Podľa neho drží veľká časť rozhodovacej moci ekonomický systém, ktorý tlačí firmy k neustálemu rastu.
Realita teda stojí na dvoch pilieroch. Jeden predstavujú fyzikálne a biologické procesy, ktoré sa po prekročení hranice začnú zosilňovať samy. Druhý tvorí politická a ekonomická štruktúra, ktorá určuje rýchlosť reakcie.
Štúdia z One Earth nepriniesla konkrétny dátum bodu zlomu. Ukázala však, že viaceré mechanizmy, albedo, oceánske prúdy či metán z permafrostu, sa môžu navzájom podporiť. To, ako blízko sa planéta dostane k hraniciam, závisí od kombinácie rozhodnutí a prirodzených procesov, ktoré už bežia.
