Ako sa človek dostal takmer všade na planéte a prežil aj v extrémoch? Vedci hovoria, že gény v tom nehrali hlavnú rolu
Vedci prišli s odpoveďou na otázku, ako sa človek dostal z Afriky takmer do každého kúta planéty. Nešlo len o gény, ale najmä o to, že sme sa naučili rýchlo zdieľať skúsenosti, nápady a triky na prežitie.
Premýšľal si niekedy nad tým, ako sa človek dostal prakticky všade? Do vyprahnutých púští, do tropických dažďových pralesov aj do mrazivých oblastí, kde by si bez prípravy dlho nevydržal. Ako sa z druhu, ktorý vznikol v Afrike, stal tvor schopný žiť takmer v každom kúte planéty? Odpoveď podľa vedcov nespočíva len v tom, ako sa menilo naše telo, ale aj v niečom oveľa menej nápadnom. V tom, ako rýchlo sme sa naučili odovzdávať si poznatky.
Práve na to upozorňuje nový výskum z Arizonskej štátnej univerzity. Vedci hovoria, že za úspechom človeka stáli dva veľké motory. Prvým bola biologická evolúcia, teda zmeny v tele a fyziológii. Druhým bola kultúrna evolúcia, čiže schopnosť učiť sa od iných, ukladať si skúsenosti a posúvať ich ďalej. A práve tá druhá mohla byť rozhodujúca.
Naši predkovia sa začali výraznejšie šíriť mimo Afriky približne pred 70-tisíc rokmi. Do Eurázie sa dostávali asi pred 60-tisíc rokmi a už okolo 50-tisíc rokov dozadu sa ľudia dostali aj cez morské prekážky do oblasti Sahulu, prastarého kontinentu, ktorý spájal dnešnú Austráliu, Tasmániu a Novú Guineu. O pár tisícročí neskôr žili ľudia v arktických oblastiach aj v tropických pralesoch. Do konca poslednej doby ľadovej, teda približne pred 11 700 rokmi, už náš druh obsadil prakticky všetky hlavné suchozemské ekosystémy planéty.
Ako človek ovládol planétu bez toho, aby sa musel na všetko čakať milióny rokov
Prežiť v tak rozdielnych podmienkach by bez prispôsobenia nešlo. Časť odpovede preto naozaj leží v génoch. Niektoré populácie sa napríklad biologicky lepšie prispôsobili životu vo vysokých nadmorských výškach, iné si časom vytvorili vyššiu odolnosť voči určitým chorobám alebo lepšie zvládali chlad. To je klasická evolúcia, ktorú si väčšina ľudí predstaví ako prvú.
Lenže tu prichádza háčik. Takýto typ zmien je ale pomalý. Potrebuje veľa generácií a veľa času. Keď sa človek ocitne v novom prostredí, nestačí mu len dúfať, že sa jeho telo raz prispôsobí. Musí prežiť hneď. A práve tu nastúpila kultúrna evolúcia.
Neprehliadni
Pod týmto pojmom si nemusíš predstavovať umenie či filozofiu, ale veľmi praktické veci. Oblečenie, prístrešky, oheň, spracovanie potravy, lovecké stratégie, sociálne pravidlá, spoluprácu v skupine či znalosť toho, ktoré rastliny sú jedlé a ktoré ťa zabijú. Inými slovami, niečo zistí jeden človek alebo skupina a ďalší to nemusia objavovať od nuly. Naučia sa to. A odovzdajú to ďalej.
To je obrovský rozdiel oproti biologickej evolúcii. Genetická mutácia sa nešíri zo dňa na deň. Kultúrna zmena áno. Keď niekto príde na lepší spôsob, ako si ušiť teplé oblečenie alebo postaviť účinnejší prístrešok, takáto novinka sa môže rozšíriť v priebehu jednej generácie. A presne to podľa vedcov dramaticky urýchlilo expanziu človeka po planéte.
Výskumník Charles Perreault porovnával geografické rozšírenie človeka s takmer 6-tisíc druhmi suchozemských cicavcov. Výsledok je až absurdný. Ľudia dnes obývajú približne 132 miliónov štvorcových kilometrov pevniny, zatiaľ čo priemerný areál výskytu jedného druhu voľne žijúceho cicavca je len asi 166 štvorcových kilometrov. To je rozdiel, ktorý sa už nedá odbiť len tým, že človek je „trochu šikovnejší“.
Perreault tvrdí, že keby bol človek len priemerný cicavec odkázaný výlučne na genetickú evolúciu, dosiahnuť takýto rozsah by si vyžadovalo desiatky miliónov rokov, tisíce samostatných druhov a obrovské rozdiely vo veľkosti tela. Inak povedané, príroda by musela vytvoriť celý rad rôznych „ľudských druhov“ špecializovaných na odlišné prostredia. Namiesto toho to zvládol jediný druh. Homo sapiens.
Kultúrna evolúcia mohla človeku ušetriť 88 miliónov rokov čakania
Najvýraznejšie číslo z celej štúdie znie takmer neuveriteľne. Vedci odhadujú, že kultúrna evolúcia stlačila proces, ktorý by inak vyžadoval približne 88 miliónov rokov biologickej diverzifikácie, do asi 300-tisíc rokov v rámci jedného druhu. Nejde teda len o to, že kultúra človeku pomohla. Mohla byť hlavným dôvodom, prečo sa dostal tak ďaleko a tak rýchlo.
Perreault to opisuje ako zvláštny typ evolučného „žiarenia“. Bežne tento pojem znamená, že sa z jedného predka časom vyvinie viacero druhov, ktoré obsadia rôzne ekologické niky. Pri človeku sa však niečo podobné odohralo bez toho, aby vznikli tisíce nových druhov. Namiesto biologického štiepenia prišla kultúrna rozmanitosť. Ako druh sme zostali jedni, no lokálne sme sa naučili žiť úplne odlišne.
A práve tu sa ukazuje, v čom bol človek iný než ostatné druhy. Dokázali sme sa rozšíriť takmer po celej planéte, no nikde sme nežili úplne rovnako. V mraze sme sa naučili chrániť pred zimou, v suchu hospodáriť s vodou a v nebezpečnom prostredí rozlišovať, čo sa dá jesť a čo ťa môže zabiť.
To celé zároveň mení pohľad na to, čo vlastne človeka spravilo dominantným druhom. Nie len mozog ako orgán. Nie len ruky. Nie len vzpriamená chôdza. Ale aj schopnosť hromadiť vedomosti a nestrácať ich s každou novou generáciou. Inými slovami, jeden človek niečo objaví a ďalší nezačína od nuly, ale už o krok vpredu.
Práve preto dnes sedíš v byte, kúriš si, zapneš navigáciu a vieš sa dostať cez pol planéty, hoci tvoje telo samo osebe nie je nijako extrémne odolné. Bez technológií, spolupráce a poznatkov by bol človek v mnohých častiach sveta stále veľmi zraniteľný tvor.
