Vírus Lujo stále desí vedcov: Objavil sa len raz, no už pri prvom ohnisku zabil 80 % nakazených
Vírus Lujo sa objavil len raz, no z piatich nakazených ľudí štyria zomreli. Vedci sledujú, odkiaľ prišiel, ako sa prenáša a prečo môže byť taký nebezpečný.
Dalo by sa povedať, že ľudstvo už od svojho počiatku bojuje s baktériami a vírusmi. Nie raz zabili tisíce až milióny ľudí. Stačí si spomenúť na španielsku chrípku, Ebolu, ale aj nedávny Covid-19. Všetky tieto ochorenia ukázali, že aj niečo mikroskopické dokáže ochromiť celé spoločnosti. A hoci si často myslíme, že najväčšie vírusové hrozby už dobre poznáme, realita je zložitejšia.
Jedným z vírusov, ktorý vedcom stále robí vrásky, je málo známy vírus Lujo. Na tému upozornil server IFLScience.
Lujo sa u ľudí objavil len v jednom doteraz zdokumentovanom ohnisku nákazy. Aj to však stačilo na to, aby si vyslúžil pozornosť vedcov. Priebeh infekcie bol totiž mimoriadne smrteľný. Podľa doterajších zistení ide o takzvaný zoonotický vírus, čo znamená, že sa na človeka pravdepodobne preniesol zo zvierat. Ochorenie, ktoré spôsobuje, nesie názov hemoragická horúčka Lujo, skrátene LUHF.
Doteraz bol zaznamenaný jediný výskyt LUHF, a to v roku 2008 v Zambii a Juhoafrickej republike. Nakazilo sa päť ľudí, pričom štyria zomreli. Úmrtnosť tak pri tomto ohnisku dosiahla približne 80 percent, čo je číslo porovnateľné s niektorými epidémiami eboly či marburgu. Len málo zaostáva za besnotou, ktorá patrí medzi najsmrteľnejšie vírusové ochorenia vôbec.
Vírus patrí do skupiny arenavírusov, konkrétne do takzvanej „starosvetskej“ vetvy. Je príbuzný vírusu Lassa, teda pôvodcovi Lassa horúčky. Arenavírusy majú RNA genóm a obalenú štruktúru. Ich názov pochádza z latinského slova pre „piesčitý“, keďže pod mikroskopom pripomínajú drobné zrnká piesku.
Neprehliadni
Lujo vírus má pomerne vysokú úmrtnosť
Poďme však späť k prvému známemu ohnisku, ktoré sa, dúfajme, nebude opakovať. Prvou pacientkou bola 36-ročná žena z Lusaky, ktorá pracovala ako cestovná agentka. Spočiatku mala len mierne ťažkosti, no napriek tomu odcestovala do Južnej Afriky na rodinnú svadbu. Jej stav sa výrazne zhoršil až po návrate domov. Lekári ju najprv liečili na chrípku a otravu jedlom. Keď sa jej zdravotný stav dramaticky zhoršil, previezli ju letecky do Johannesburgu, kde však 13 dní od objavenia prvých príznakov zomrela.
Nákaza sa následne preniesla na zdravotníkov, ktorí sa o ňu starali. Paramedik a zdravotná sestra, ktorí s ňou prišli do kontaktu, ochoreniu podľahli. V tom čase ešte nebolo jasné, že ide o vírusovú hemoragickú horúčku. A práve preto ešte neboli zavedené prísne ochranné opatrenia. Objavili sa aj ďalšie dva prípady, išlo o upratovačku z nemocnice a ďalšiu zdravotnú sestru. Posledná pacientka ako jediná prežila, pravdepodobne aj vďaka tomu, že lekári už vedeli, s akým typom ochorenia majú do činenia, a nasadili antivirotickú liečbu.
Príznaky ochorenia sa podobajú na vyššie spomenutú Lassa horúčku. Inkubačná doba trvá približne 7 až 13 dní. Potom sa objavuje horúčka, bolesť hlavy a svalov. Stav pacientov sa však môže rýchlo zhoršovať. Postupne sa pridáva vyrážka, opuch tváre a krku, hnačka či bolesť hrdla. Napriek označeniu „hemoragická“ nie je krvácanie typickým ani dominantným príznakom, čo odlišuje vírus Lujo napríklad od eboly.
U pacientov, ktorí ochoreniu podľahnú, sa často objaví krátke obdobie zlepšenia, po ktorom nasleduje prudké zhoršenie. Objavujú sa problémy s dýchaním, poruchy srdca a poškodenie nervového systému. Smrť zvyčajne nastáva do 10 až 13 dní od začiatku symptómov. Práve tento rýchly zlom robí vírus nebezpečným, pretože spočiatku môže pôsobiť ako bežnejšia infekcia, no neskôr sa priebeh dramaticky zmení.
Od roku 2008 o ňom takmer nepočuť
Zároveň sa potvrdilo, že vírus sa dokáže prenášať aj medzi ľuďmi, pravdepodobne prostredníctvom telesných tekutín. Zdá sa však, že k prenosu dochádza najmä v neskorých štádiách ochorenia, pravdepodobne počas posledných dní pred smrťou. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa ohnisko v roku 2008 nerozšírilo viac. Inak povedané, vírus sa zrejme neprenáša tak ľahko ako napríklad chrípka, no pri úzkom kontakte s ťažko chorým pacientom môže byť mimoriadne nebezpečný.
Najnovšie výskumy priniesli aj detailnejší pohľad na to, ako sa vírus dostáva do ľudských buniek. Kľúčovú úlohu zohráva takzvaný spike proteín, ktorý sa viaže na receptor neuropilín-2. Predstav si to ako zámok a kľúč. Vírus potrebuje nájsť správne miesto na povrchu bunky, aby do nej dokázal preniknúť. Práve Lujo vírus je zatiaľ jediný známy arenavírus, ktorý využíva tento mechanizmus.
Čo sa však stále nevie, je to, ako sa nakazila úplne prvá pacientka. Vedci predpokladajú, že sa vírus mohol preniesť z hlodavca na človeka. Napríklad vírus Lassa sa šíri kontaktom s infikovanými potkanmi druhu Mastomys natalensis. Predpokladá sa, že aj v prípade vírusu Lujo mohol zohrávať podobnú úlohu hlodavčí rezervoár.
Neskoršie výskumy identifikovali nové arenavírusy u hlodavcov žijúcich v blízkosti ľudských sídiel, vrátane afrických pygmejských myší. Zatiaľ však nie je jasné, ktoré z nich môžu predstavovať riziko pre človeka. A práve tu sa ukazuje, prečo vedci takéto vírusy sledujú aj vtedy, keď sa roky neobjaví žiadny nový prípad. Niektoré hrozby totiž nezmiznú. Len čakajú v prírode, kým dostanú ďalšiu šancu preskočiť na človeka.
