Tutanchamónova hrobka odkryla ďalšie tajomstvo. Ópium mohlo byť pre starých Egypťanov bežnou súčasťou každodenného života
Chemická analýza alabastrovej vázy odhalila stopy ópia a spochybnila dlhoročné výklady o rituálnych nádobách starovekého Egypta.
Jedna alabastrová váza, desaťročia uložená v múzeálnej zbierke, dnes spochybnila viac zaužívaných výkladov, než by sa ešte donedávna zdalo. Neprišlo k tomu novou interpretáciou symbolov ani odvážnou hypotézou. Rozhodla chémia. V jej vnútri sa našli jednoznačné stopy ópia, konkrétne alkaloidy morfín, noskapín a thebaín. Ide o látky, ktoré sa v takejto nádobe nemôžu objaviť náhodou ani ako vedľajší zvyšok iného obsahu.
Najzaujímavejšie na tom nie je samotné zistenie, ale fakt, ako dlho sa k nemu nikto systematicky nedostal. O alabastrových nádobách z Egypta sa písalo celé desaťročia. Boli predmetom obdivu, typologických analýz, kresieb aj katalógov. Spájali sa s rituálmi, kozmetikou, mastami a parfumami. Otázka ich skutočného obsahu však zostávala bokom, akoby sa s ňou nerátalo, alebo akoby bola príliš nepohodlná pre zaužívaný obraz.
Opium May Have Been a Daily Habit for Ancient Egyptians –
New research suggests that opium use in ancient Egypt may have been far more common and integrated into daily life than previously believed. A 2500 year-old alabaster vessel studied by researchers showed clear chemical… pic.twitter.com/VWu85R0Yg0
— Archaeo – Histories (@archeohistories) November 13, 2025
Keď namiesto symboliky rozhodne obsah
Skúmaná váza zo zbierok Yale Peabody Museum mala objem približne 1,2 litra. To nezodpovedá jednorazovému rituálnemu použitiu, ale skôr pravidelnej praxi. Bola precízne opracovaná, vyrobená z kalcitu z konkrétnych egyptských lomov a niesla nápisy v štyroch jazykoch. Jej spracovanie aj kontext naznačujú, že patrila do elitného prostredia, nie na okraj náboženských či liečiteľských praktík.
Keď sa v jej vnútri potvrdil celý chemický podpis ópia, vysvetlenie o kozmetickej nádobe prestalo obstávať. A tým sa otvorila nepríjemná otázka. Ak tieto nádoby skutočne obsahovali ópium, kto ho používal, v akých situáciách a prečo sa výskum tejto téme tak dlho vyhýbal?
Neprehliadni
Prečo sa mak v týchto nádobách nemohol ocitnúť omylom
Vysvetlenie náhodnou kontamináciou tu nefunguje. Rovnaké chemické stopy sa našli aj v ďalších alabastrových nádobách z Egypta, vrátane obyčajnej hrobky v Sedmente. To naznačuje, že nejde o ojedinelý prípad ani o rozmar elít. Ópium sa objavuje v rôznych obdobiach aj naprieč spoločenskými vrstvami.
Tento kontext pritom nie je nový, len sa s ním dlhodobo narábalo opatrne. Mak sa v Egypte nespomína okrajovo ani náhodne. Objavuje sa už v Ebersovom papyruse, jednom zo základných lekárskych textov staroveku. Jeho účinky boli známe, pomenované a cielene využívané. Nešlo o exotickú rastlinu bez jasného významu, ale o látku, s ktorou sa rátalo. Problém teda nie je v nedostatku poznania, ale v tom, že sa tieto poznatky prestali spájať s konkrétnymi archeologickými nálezmi, ktoré boli celé roky k dispozícii.
Čo sme pri Tutanchamónovi celé desaťročia neriešili
Najcitlivejšia časť celej témy sa týka Tutanchamóna. V jeho hrobke sa našli desiatky alabastrových nádob rovnakého typu, z ktorých mnohé obsahovali tmavé, lepkavé zvyšky. Už v 30. rokoch minulého storočia chemik Alfred Lucas upozornil, že nejde o bežné parfumy ani masti. Tým sa však výskum prakticky zastavil.
Obsah týchto nádob sa takmer sto rokov nikto nepokúsil seriózne analyzovať modernými metódami. Až dnes, keď vieme, že rovnaký typ nádoby inde obsahoval ópium, je zrejmé, aké veľké slepé miesto tým vo výskume vzniklo.
Dôležitým detailom je aj správanie starovekých vykrádačov hrobiek. Nezameriavali sa na samotné nádoby, ale na ich obsah, ktorý sa snažili vyškrabať do posledných zvyškov, aj za cenu vysokého rizika. Ťažko predpokladať, že by to robili kvôli bežným mastiam či parfumom. Skôr to naznačuje látku, ktorá mala hodnotu aj mimo pohrebných rituálov.
Nedáva zmysel hovoriť o „zdrogovanom Egypte“. Takéto skratky situáciu skôr zahmlievajú. Podstatné je, že dôkazy ukazujú dlhodobé, opakované a kultúrne zakotvené používanie ópia. Ako liečiva, pravdepodobne aj ako súčasti rituálov, a možno jednoducho ako látky, ktorej účinky boli známe a akceptované.
Tento objav nemení celý obraz starovekého Egypta. Mení však spôsob, akým sa pozeráme na alabastrové nádoby. Už nepôsobia ako estetické artefakty bez konkrétneho obsahu, ale ako predmety spojené s reálnou každodennou praxou. A práve v tom spočíva jeho skutočný význam.
