Sme pripravení na robotických opatrovateľov? Výsledky prieskumu ukazujú na jedno veľké ALE
Výskumníci zisťovali medzi seniormi, či by prijali robotického opatrovateľa.
Znie to ako scéna zo sci-fi filmu, máš sedemdesiat, robot ti prinesie čaj, zmeria tlak, pomôže vstať z postele a ešte ti pripomenie, aby si si vzal lieky. V Japonsku však nie je takýto scenár žiadnou utópiou, ale čoraz reálnejšou budúcnosťou. Vedci z Univerzity v Chibe sa rozhodli zistiť, ako by ľudia reagovali, keby sa o nich v starobe naozaj staral robot a výsledky ich prekvapili.
Japonci nemajú paniku z robotov, ale majú podmienky
Krajina vychádzajúceho slnka je dnes najrýchlejšie starnúcou spoločnosťou sveta. Už teraz tvoria ľudia starší ako 65 rokov takmer 30 % populácie, čo je celosvetový rekord. Do roku 2040 jej môže chýbať až 570-tisíc opatrovateľov, a to už je problém, ktorý žiadny marketingový slogan nezachráni. Technológie preto vstupujú do hry ako riešenie, no skôr, než robotov pustíš do obývačky, treba vedieť, či ich tam vôbec chceš.
A tento problém nie je len japonský. Populácia starne po celom svete, Európa, Južná Kórea, Spojené štáty aj Slovensko čelia rovnakému trendu. Viac dôchodcov, menej mladých a menej rúk, ktoré by sa o seniorov postarali. To, čo dnes rieši Tokio, bude o pár rokov riešiť aj Bratislava. A možno skôr, ako si myslíme.
Výskumný tím vedený profesorkou Sayuri Suwa z Chiba University preto spravil masívny prieskum medzi 4 890 respondentmi, od seniorov, ich rodín, opatrovateľov až po vývojárov robotov. Cieľ bol jednoduchý, zistiť, ako ľudia reagujú na predstavu, že ich ošetrovanie či pomoc v domácnosti preberie stroj.
Áno, ale…
Väčšina opýtaných odpovedala, že by robotickému opatrovateľovi dali šancu, ak by spĺňal tri základné podmienky, bezpečnosť, ochranu súkromia a dôveryhodnosť.
Neprehliadni
Ľudia hovoria jasné áno, nech robot pomáha, ale nech sa správa slušne. Nech nepočúva, čo nemá, nech neposiela citlivé dáta niekam do cloudu a nech nikoho nezraní. Nie je to paranoja, ide o základnú dôveru, bez ktorej by technológia v domácnosti jednoducho nefungovala.
Zaujímavé bolo, že najotvorenejšia skupina boli ľudia mladší ako 65 rokov. Tí starší sú opatrnejší, no ani oni technológie neodmietajú, len chcú mať istotu, že ich súkromie zostane ich vlastné. Ženy boli v priemere optimistickejšie než muži a tí, ktorí sledujú novinky o robotoch, mali väčšiu ochotu s nimi spolupracovať.
Zatiaľ čo bežní ľudia sa boja straty súkromia, vývojári robotov v prieskume najčastejšie spomínali bezpečnosť, teda aby robot nikdy nikoho neohrozil. Obe skupiny sa však stretli v jednom bode. Robot musí byť transparentný a vysvetliť, čo robí s dátami. Inak dôvera padá.
Z prieskumu vyplynulo aj to, že 80 % ľudí by bolo ochotných zdieľať údaje o svojom zdraví (napríklad tep, tlak či hlasové záznamy) s lekármi alebo vedcami, ak by to pomohlo výskumu. No iba polovica by tieto údaje zverila súkromnej technologickej firme. To je obrovský rozdiel, ktorý vývojárom jasne hovorí, že dôvera sa nedá kúpiť, musí sa vybudovať.
Spolupráca namiesto slepej automatizácie
Podľa profesorky Suwa sa budúcnosť domácich robotov rozhodne práve tu, v spolupráci medzi vývojármi a používateľmi. Ak budú seniori, opatrovatelia aj technici pracovať bok po boku, vznikne systém, ktorý bude ľuďom skutočne pomáhať, nie ich nahrádzať.
Robot má byť predĺženou rukou človeka, nie jeho náhradou. Vie dvíhať, merať, pripomínať, ale stále potrebuje ľudský dohľad, empatiu a kontrolu. Bez toho by sa z pohodlia mohol stať chladný experiment.
V Japonsku sa už testujú modely robotov, ktoré pomáhajú pri kúpaní, prenášajú pacientov z postele na vozík alebo dokonca rozprávajú, aby zmiernili pocit samoty. A funguje to, mnohí seniori tvrdia, že sa s robotom cítia menej osamelo, pretože „niekto“ im aspoň odpovie.
Ak sa tento prístup osvedčí, môžeme čakať, že o pár rokov sa podobné systémy objavia aj v Európe. Pri súčasnom tempe starnutia obyvateľstva to nie je otázka sci-fi, ale ekonomickej nevyhnutnosti.
Technológia s ľudskou tvárou
Záver japonského výskumu znie pomerne triezvo. Spoločnosť je pripravená na robotov v domácnostiach, ale len vtedy, ak zostanú na strane človeka. Ak budú chrániť jeho súkromie, rešpektovať hranice a ponúkať skutočnú pomoc, nech to nie len ďalší displej s aplikáciou.
„Naše výsledky uzatvárajú, že pre úspešný vývoj a implementáciu domácich opatrovateľských robotov je nevyhnutný kolaboratívny ekosystém, ktorý zahŕňa všetky zúčastnené strany a je v súlade s etickými princípmi a spoločnými záujmami. Prostredníctvom takejto spolupráce môžu tieto roboty podporovať starších dospelých v nezávislom živote v ich domovoch a komunitách a zároveň uľahčovať záťaž rodinným a profesionálnym opatrovateľom,“ hovorí Suwa.
Inými slovami, robotickí opatrovatelia nie sú strašiakom budúcnosti, ale potenciálnymi partnermi, ktorí môžu zachrániť sociálny systém pred kolapsom. Kľúčom je rovnováha medzi inováciou a etikou a tá, ako ukazujú Japonci, sa dá dosiahnuť len vtedy, keď sa do vývoja zapoja samotní ľudia, ktorým majú tieto stroje slúžiť.
