Takto má v skutočnosti fungovať ruská „superzbraň“ Burevestnik. Vedci z MIT upozorňujú na problém, ktorý Moskva nespomína
Ruská raketa Burevestnik má podľa analýzy MIT využívať jadrový pohon, ktorý môže počas letu vypúšťať rádioaktívne látky do atmosféry.
Ruská raketa Burevestnik, v NATO známa ako Skyfall, patrí medzi najkontroverznejšie zbrane posledných rokov. Nová analýza vedcov z MIT priniesla ďalšie vysvetlenie toho, ako tento systém pravdepodobne funguje. A zároveň otvorila nepríjemnú otázku, či raketa môže počas letu vypúšťať rádioaktívne látky priamo do atmosféry.
Výskumníci vychádzali z dostupných dát, satelitných snímok a starších testov. Ich záver ukázal, že Rusko pravdepodobne použilo priamy jadrový pohon, ktorý ohrieva vzduch cez reaktor a následne ho vypúšťa von ako ťahový plyn.
Raketa s takmer neobmedzeným doletom má nebezpečný vedľajší efekt
Skyfall vznikol ako projekt, ktorý Rusko prvýkrát verejne ukázalo v roku 2018. Vladimir Putin ho predstavil ako jednu z tzv. „superzbraní“, ktoré mali obísť bežné systémy protiraketovej obrany. Medzi jej hlavné výhody patrí takmer neobmedzený dolet. Raketa môže zostať vo vzduchu extrémne dlho a obísť obranu z nečakaných smerov.
MIT výskumníci však upozornili na zásadný problém. Ak raketa naozaj využije priamy cyklus jadrového reaktora, potom sa vzduch, ktorý cez neho prechádza, môže kontaminovať rádioaktívnymi prvkami.
„Raketa pravdepodobne používa priamy jadrový pohon, ktorý uvoľňuje rádioaktívny materiál počas celého letu,“ uviedli autori analýzy.
To znamená, že každá hodina letu môže vytvárať rádioaktívnu stopu v atmosfére.
Neprehliadni
Výskumníci vysvetľujú, že raketa počas letu nasaje vzduch z okolia a vtlačí ho do jadrového reaktora. Tam ho extrémne zahreje štiepenie atómov. Zohriaty vzduch sa potom rozpína a uniká zadnou časťou rakety, kde vytvorí ťah. Na papieri ide o jednoduchší systém než klasické uzavreté jadrové reaktory, ktoré používajú chladiacu kvapalinu a izolujú rádioaktívny materiál. V prípade Skyfallu však vzduch prechádza priamo cez reaktorové kanály. Tento prístup síce zníži hmotnosť a zjednoduší konštrukciu, ale otvorí dvere úniku rádioaktívnych častíc.
Vedci opisujú, že do atmosféry sa môžu dostať izotopy argónu, kryptónu a uhlíka, ktoré vzniknú počas štiepenia.
„Čím dlhšie raketa letí, tým viac rádioaktívneho odpadu uvoľní do prostredia,“ uviedol výskumník Jake Hecla z MIT.
Na koncepte jadrového pohonu zbraní pracovali počas studenej vojny aj američania
Myšlienka jadrového pohonu lietajúcich zbraní nepochádza z Ruska. USA aj Sovietsky zväz ju skúšali už v 50. a 60. rokoch. Amerika pracovala na projekte SLAM, ktorý počítal s jadrovým ramjetom a extrémnou rýchlosťou. Sovieti testovali podobné koncepty na bombardéroch Tu-95. Ani jeden z týchto projektov sa nedostal do operačnej služby, pretože takéto zbrane boli technicky náročné a hrozilo aj riziko kontaminácie. Skyfall však túto myšlienku posunul do modernej éry.
Ruské testy programu Burevestnik sprevádzali nehody a úniky radiácie. Niektoré incidenty v Arktíde aj pri Severodvinsku vyvolali podozrenie, že súviseli s experimentálnym pohonom. V roku 2019 došlo k explózii pri pokuse o manipuláciu s komponentom, ktorý mohol patriť k testovanému systému. Incident spôsobil krátkodobý nárast radiácie v regióne. Neskôr Rusko oznámilo úspešný test s dlhým letom, ktorý mal trvať približne 15 hodín.
Západní analytici však upozornili, že aj úspešný let neodpovedá na základnú otázku akú cenu platí okolie za takýto typ pohonu.
Okrem výhod má raketa aj veľa výrazných nedostatkov
Z vojenského hľadiska Rusko argumentuje jednou hlavnou výhodou, raketa môže obísť radarové pokrytie a priletieť z nečakaného smeru. Na druhej strane experti upozorňujú na slabiny. Raketa letí relatívne pomaly, dá sa zachytiť a jej rádioaktívna stopa môže uľahčiť sledovanie.
Analytici z bezpečnostného sektora zároveň dodávajú, že dlhodobá prevádzka reaktora vo vzduchu môže poškodzovať samotný motor, keďže vysoké teploty a prúdenie vzduchu rozkladajú jeho vnútorné štruktúry.
Odborníci sa nezhodujú na jednom dôvode. Časť analytikov vidí Skyfall ako technologický experiment, ktorý má pripraviť pôdu pre budúce systémy, napríklad bezpilotné drony s jadrovým pohonom alebo iné strategické platformy. Iní hovoria o politickom projekte, ktorý mal ukázať technologickú silu bez ohľadu na praktické limity.
„Je pomalá, ťažko ovládateľná a zanecháva rádioaktívnu stopu, ktorá ju robí ľahko sledovateľnou,“ tak zhrnul ruskú raketu jeden z vojenských expertov.
Aj preto zostáva Skyfall skôr technologickým extrémom než bežnou zbraňou v moderných arzenáloch. Či sa ho podarí skutočne nasadiť vo väčšom meradle, zatiaľ zostáva otvorená otázka.
