Prečo niektorí ľudia v hlave nepočujú vlastný hlas ani obľúbenú pesničku? Vedci odhaľujú, čo sa za tým skrýva
Niektorí ľudia nepočujú v hlave vlastný hlas ani si nevedia predstaviť obľúbenú pesničku. Tento jav sa nazýva anaurália a ukazuje, ako odlišne môže fungovať ľudská myseľ.
Keď si predstavíš štekot psa, policajnú sirénu alebo obľúbenú pesničku, zrejme ju dokážeš v mysli aspoň približne „počuť“. Nie každý to však má rovnako. Niektorí ľudia si nevedia vybaviť žiadny zvuk, nepočujú v hlave vlastný hlas a melódia im nemôže ani uviaznuť v mysli.
Vedci tento jav označujú ako anaurália. Ide o neschopnosť vytvárať si zvukové predstavy. Pojem navrhli v roku 2021 výskumníci z Univerzity v Aucklande na Novom Zélande. Odvtedy skúmajú, ako často sa anaurália vyskytuje a či ovplyvňuje pozornosť, tvorivosť alebo spôsob premýšľania.
Profesor Tony Lambert zo School of Psychology sa začal téme venovať po tom, ako ho zaujala predstava ľudí s úplne tichým vnútorným svetom.
„Vedcov fascinuje, ako mozog vytvára alebo nevytvára predstavované zvuky, napríklad vnútorný hlas,“ uviedol Lambert.
Vnútorný monológ a anaurália nie sú to isté
Anauráliu nemožno automaticky zamieňať s absenciou vnútorného monológu. Človek nemusí mať v hlave hlas, ktorý priebežne komentuje jeho myšlienky, no stále si môže vedieť predstaviť hudbu, štekot psa alebo hlas blízkeho človeka.
Rozdiel je aj v tom, ako ľudia vnímajú samotné slová. Niekto premýšľa v celých vetách a má pocit, že ich skutočne počuje. Iný vie presne, čo chce povedať, no veta mu v hlave nezaznie. Myšlienka sa objaví bez zvukovej podoby.
Neprehliadni
Výskumníci si navyše všimli, že ani ľudia s výraznou vnútornou rečou ju nepoužívajú stále. Podľa jedného z odhadov tvorí spontánna vnútorná reč približne štvrtinu bežného premýšľania. Zvyšok môžu tvoriť obrazy, spomienky, pocity alebo abstraktné súvislosti.
Človek bez vnútorného hlasu preto nemá prázdnu hlavu. Jeho myšlienky len nemajú podobu tichého rozhovoru.
Niektorí počujú celú symfóniu, iní ani jeden tón
Zvuková predstavivosť má široké rozpätie. Niektorí hudobníci si v mysli dokážu prehrať celú skladbu vrátane rytmu, hlasu speváka a jednotlivých nástrojov. Ďalší zachytia iba približnú melódiu. Malá časť ľudí nepočuje vôbec nič.
Odhady hovoria približne o 0,8 až jednom percente populácie. Anaurália sa často objavuje spolu s afantáziou, teda neschopnosťou vytvárať obrazy v mysli. Človek s afantáziou si napríklad nevie predstaviť tvár blízkeho človeka alebo známu krajinu.
Jedna z uvádzaných analýz naznačuje, že anauráliu môže mať približne 82 percent ľudí s afantáziou. Toto číslo však treba čítať opatrne, pretože výsledok môže závisieť od konkrétnej skúmanej skupiny a spôsobu merania.
Vnímanie týchto stavov je veľmi individuálne. Kým niekto v hlave neuvidí jediný obraz, no bez problémov si prehrá obľúbenú pesničku, druhý to má presne naopak.
Tichá myseľ pritom nemusí byť nevýhodou. Niektoré práce naznačujú, že ľudia bez zvukových predstáv môžu mať lepšiu pozornosť, sebareguláciu a schopnosť zostať pri jednej úlohe. Vedci však zatiaľ nevedia povedať, či za tým priamo stojí anaurália alebo iné rozdiely medzi účastníkmi výskumu.
Ako človek premýšľa bez hlasu v hlave?
Ľudia bez vnútorného zvuku môžu pracovať s obrazmi, pocitmi, priestorovými vzťahmi alebo samotným významom. Vedia, čo chcú povedať, aj keď si vetu vopred nevyslovia v mysli.
Niektorí si pomáhajú tým, že hovoria nahlas. Vnútorný dialóg jednoducho nahradia hlasitým premýšľaním. Iní si zapisujú poznámky alebo potrebujú myšlienku vidieť pred sebou, aby si ju usporiadali.
Podobné je to pri hudbe. Človek nemusí počuť skladbu tón po tóne, aby rozumel rytmu, harmónii a vzťahom medzi jej časťami. Vie, čo má nasledovať, hoci si výsledok nedokáže vopred „pustiť“.
Ako môže hudobník tvoriť bez predstavovaného zvuku?
Práve hudobníci s anauráliou patria medzi najzaujímavejšie prípady. Ako môže niekto skladať hudbu, ak si ju nedokáže prehrať v hlave?
Lambert pripúšťa, že jednoznačná odpoveď zatiaľ chýba. Predpokladá však, že mozog môže hudbu uchovávať aj bez zmyslového zážitku. Hudobník nepočuje tóny, no pozná ich poradie, pravidlá a vzťahy.
Rozdiel prirovnáva k počúvaniu skladby a čítaniu partitúry. Notový zápis sám o sebe nevydáva zvuk, skúsený človek však rozumie tomu, čo predstavuje. Hudobník s anauráliou tak môže vedieť, ktorý akord má nasledovať alebo kde treba zmeniť rytmus, aj keď si výsledok nevie vopred vypočuť.
Zvukové predstavy využívajú aj spisovatelia. Charles Dickens tvrdil, že počul hlasy svojich postáv. Podobnú skúsenosť opisovala Alice Walker. Mnohí čitatelia si zasa pri čítaní automaticky vytvárajú predstavu o tom, ako jednotlivé postavy znejú.
Pre ľudí s anauráliou býva predstava vnútornej reči až nepochopiteľná. Podobne to vníma aj študent Sang Hyun Kim z Univerzity v Aucklande, ktorému pripadá zvláštne už len to, keď iní opisujú melódie znejúce v ich vlastnej mysli.
Môže za tým byť vývoj jazykových dráh?
Jedno z možných vysvetlení sa týka dvoch jazykových dráh v mozgu. Ventrálna dráha nám pomáha spájať slová s ich významom, zatiaľ čo dorzálna prepája zvuky s pohybmi rečových orgánov. Jedna nám teda hovorí, čo slová znamenajú, a druhá, ako ich vysloviť.
Niektorí výskumníci predpokladajú, že absencia vnútorného hlasu môže súvisieť s odlišným vývojom spojení v dorzálnej dráhe, ktorá dozrieva neskôr. Ide však zatiaľ iba o hypotézu bez priamych biologických dôkazov.
Anauralia Lab na Univerzite v Aucklande preto využíva EEG s vysokým rozlíšením, funkčnú magnetickú rezonanciu aj meranie aktivity svalov zapojených do reči. Výskumníci porovnávajú, čo sa deje v mozgu pri predstavovaní zvuku a čo vtedy, keď žiadna zvuková predstava nevznikne.
Sledujú aj opačný jav nazývaný hyperaurália. Ľudia s hyperauráliou si dokážu vytvoriť mimoriadne živé hlasy, melódie a celé zvukové scény.
Auditívna predstavivosť bola dlho v tieni tej vizuálnej. Zatiaľ čo afantázia si už získala pozornosť verejnosti aj odborníkov, tichý svet bez zvukov na svoje odhalenie ešte len čaká. Nadchádzajúce výskumy ukážu, či ticho v hlave mení to, ako si pamätáme a učíme sa, alebo ide jednoducho o ďalší spôsob, akým môže ľudská myseľ fungovať.
